PI-NEWS.SK
Prichádzajú k nám sviatky uprostred astrologicého znamenia Panny, hlavne ide o Pannu Máriu Sedembolestnú, ale je v tom aj SNP, to o chvíľu uvidíme, že ako...
Panne vládne posol bohov Merkúr, ten ktorý údajne inšpiroval ľudí k hláskovému písmu, k učeniu sa, k obchodu, vedám, medicíne, a akejsi všestrannosti. Je o princípe samo – oplodnenia, teda o rozvíjaní sa z vlastných zdrojov a príčin, niečo ako keď rastie kvet a stonka metamorfuje v list, list v kvet, kde sa to v ňom delí na dvojnosť a nastáva oplodnenie a pokračovanie života kvetu, i keď sám kvet ako „individualita“ umiera. To sú tajomstvá vývoja, dobra a zla, aj večného života, o tom ale potom.
Zaujímavé je, že v Rusku 16. storočia na nejakých asi sto rokov zaviedli začiatok roka na 1. September. Miešali sa tam hospodárske potreby, teda zber úrody s náboženskými, išlo vlastne o sviatok Simeona Stĺpnika. Jeho sen zrejme predurčuje určitú ideu:
“ Ak chceš teraz stavať dom, stavaj! Pracuj však usilovne, pretože bez námahy v ničom neuspeješ!“
To sa hodí aj na tie sviatky zberu úrody, proste čo zaseješ, to žneš a ako sa staráš,
taká kvalita a množstvo to bude. Nuž múdre pozadie má tento sviatok, ak je to takto .
A ešte keď v Rusku kresťan a krestianin ako roľník, sú podobné slová, o mnohom to svedčí.
Krestianin – roľník obrába zem, ako kresťan pracuje na svojej duši. Burinu vytrháva, spracúva zem-dušu tak, aby sa nej, v nej urodilo len to dobré semeno. A tak sa musí snažiť.
Slováci a nakoniec aj Slovania ako celok sa doteraz neprejavili, vždy boli len vo vleku iných národov, ktoré im niečo dali, nejako ich ovplyvnili. Je to asi niečo také, ako keď sa človek ako sluha chodí učiť k rôznym pánom, aby neskôr sa stal kráľom. Zo sluhu kráľ, taká je postupnosť tu vo svete.
Nevyhranenosť, mnohoznačnosť, ale aj zárodok určitej všestrannosti, možno nájsť aj v Slovenskej histórii. Kňaz Murgaš prispieva elektrotechnike, je zároveň prírodovedec, a sú aj iné príklady. Štúrovci dospievajú k „slovanskej vede“, čo má byť syntéza empirického poznania s intuíciou, aj s duchovným náhľadom. Niečo také už robil J. A. Komenský vo svojej Pansofii, tiež vlastne chlapík z tohto teritória.
Všestrannosť, univerzalizmus je určite v zárodku mdlý a prevalcuje ho hocijaká doslovne – špecializácia, lenže história ukazuje, že vyhranenosť jedným smerom hynie, kým akási utlmená všestrannosť nie len že prežije, ale je vlastne akýmsi večným kváskom civilizácie, je jej pokračovaním, je oným „vyvoleným národom“, ak to už takto nadnesene a už aj sprofanovane máme povedať.
Keď Hitler Tisovi povedal, že nechce ani piaď Slovenskej zeme, určite mal na mysli, že ten bezvýznamný fliačik zeme, tak nevyhranený, tak nemastný.neslaný mu bude k ničomu, veď otrokov mal na východe na milióny … Tiso ako kňaz na mieste prezidenta, ten „nacista“, ktorý blaho národa takmer nadraďoval nad chcením jednotlivca, čo je vlastne tak blízko socializmu, až komunizmu. Aj arizáciu on sám plánoval ako dobrovoľnú a na čiastkovom podiele, pričom „árijec“ musel svoju časť Židovi zaplatiť, ale prevalcovalo ho radikálne krídlo, hoci čiastočný antisemitizmus je mu odpustiť ťažko, je to obeť doby, hlavne ak jeho niektorí kňazi zachraňovali Židov.
Nechcem sa ale baviť o tom, kam nás dokopali iní, len sa chcem pozrieť na tie jemné veci mentality národa, ktoré nepodliehajú dobovým náladám.
Minister obrany Tisovej republiky, Ferdinand Čatloš plánoval vojnu s Maďarskom, neskôr aj povstanie a aj sa pripojil k povstalcom. Bol zvláštny ten Slovenský štát“. Kým v Nemecku komunistov vraždili, na Slovensku sa s nimi stretávali vládni činitelia po kaviarňach.
Veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach: „ „Novomeský nebol politickou veľmocou, bol dobrý básnik, môj dobrý priateľ, ale zároveň aj môj ideový nepriateľ.“
Možno je to ťažko pochopiteľné, lebo je to málo uchopiteľné, že príznačná pre Slovákov je nevyhranenosť práve pre ten sklon k univerzalizmu. Národné jedlo máme od Rumunov, aj keď sú hlasy, že Valasi boli že vraj Kelti, mýty podobné Iráncom, túžbu po slobode podobnú ako anglosasi.
V Uhorsku bolo najmenej upálení čarodejníc, a ak áno, týkali sa len miest, ktoré mali právo meča a všetky mestá boli nemecké. Aj Templári v Uhorsku len voľne prešli k Johanitom, nikto ich neprenasledoval. Medzi ľudom sa udržiavalo kresťanstvo s prvkami pohanstva a nikto nechcel riešiť „sektárov“. Aj pogromy na Židov sa spočiatku týkali len nemeckého osídlenia.
Slovák vždy rieši iné veci ako je zameranie sa len na jeden jediný ideologický cieľ. Jedine ak by išlo o súhrn ídeí. Preto tu máme povedzme generála Augustína Malára, ktorý s vysokým nacistickým vyznamenaním pod krkom, sa ako slavjanofil kontaktuje so sovietskymi generálmi a plánuje s nimi povstanie na 15. Septembra 1944.
Tiso pred súdom spomína na to, ako mu Malár hovoril o kontaktoch s Rusmi. Tento „fašista“ vedel o tom, že jeho generál sa kontaktuje so sovietmi, na súde ale použil termín „Rusi.“
Nuž veru, ak by sa podaril plán generála Malára, ktorého k smrti umučili nemeckí fašisti, a časti vlády, SNP by sme oslavovali na sviatok Sedembolestnej, ako by to správne pre nás malo byť. Aj práci chtiví liberáli by sa potešili, lebo o jeden sviatok by sme konečne mali menej.
Autor: Jozef Kamensky, Slovensko, 27.8.2018
Zdroj:
https://slobodnyvyber.sk/povstalci-sedembolestnej/
Ak som niečo naozaj neočakával, tak je to rýchla zmena (cca posledné 2 roky) pohľadu na okupáciu z roku 1968, na tzv. „bratskú pomoc“...
Dnes to je naopak. Kto chce dnes „niekam to dotiahnuť“, musí 21. augusta „mávať mávatkom“ proti Rusom.
Počas okupácie sovietske okupačné vojská moc vidieť nebolo, ostávali uzavreté na svojich základniach. Rovnako bolo bolo pred radovým občanom skryté sovietske zasahovanie do československej politiky.
Dnes je situácia iná, bežným koloritom politiky sú „spojenecké“ vyhrážky sankciami za to či ono, napríklad trest za to, ak nebudú na Slovensko presídlení migranti z Afriky a Arábie.
Samotný normalizačný režim bral obyvateľstvu niektoré práva ale ekonomicky sa situácia vo všeobecnosti reálne takmer každému zlepšovala. Nebolo potrebné ukazovať grafy v televízii, občan si z roka na rok mohol dovoliť o niečo viac.
Koncom 80-tych rokov nastala stagnácia, následne sa spoločnosť nebadane, ale nezadržateľne radikalizovala. Režim si už nedokázal lojalitu kúpiť. Keď sa celý socialistický blok dostal do problémov, nemal sa systém naozaj už o koho oprieť.
Dnešný systém, na rozdiel od toho „normalizačného“, už roky nedokáže zvyšovať životnú úroveň väčšiny obyvateľov. Ak je vidieť aj nejaký posun k lepšiemu, spravidla sú za tým nové dlhy. O úrovni bezpečnosti škoda aj písať.
Korunku tomu všetkému dodávajú miestami až teatrálne zásahy represívnych zložiek štátu voči novodobým disidentom – tzv. extrémistom.
Klasický príklad, kauza „Adriana-Sheila“, dievčina trhajúca Korán. Iste, trhaniu koránov bolo vhodné zabrániť. Ale prečo tak teatrálne, načo zakuklenci proti krehkej dievčine? A nakoniec sa, vďaka zásahu slovenských represívnych zložiek voči Adriane, tých koránov potrhalo a popálilo natruc kopec, hlavne v ČR. Len z tohto jedného umiestnenia videlo toto emotívne ladené video
Komunisti v 80-tych rokoch boli v tomto chytrejší, svoje represie skôr tajili, než okato vystavovali. Snažili sa ľudí oblbnúť pozitívnou propagandou, zastrašenie mali v zálohe až ako poslednú možnosť. Ak niekoho pre politiku riešila ŠTB, tak dotyčný veľmi dobre vedel, že činí niečo, čo sa režimu páčiť nebude.
Dnes občan ani netuší, kedy mu NAKA vbehne do bytu či predajne, za nejaký „závadový symbol“. Ako dvom apolitickým manželom pohanskej viery kdesi zo stredného Slovenska, známa kauza Arkona. Proste niekto v štáte spravil zoznam trestných symbolov, ktorý pre občanov zverejnený nie je, a tak sa občan ľahko previní.
Pre toto všetko niet divu, že sa mení aj názor na vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa . Protagonisti systému si na jeho odsúdení stavajú svoju legitimitu. Odsudzujú ho s rovnakou hranou vervou a oddanosťou, tak ako pred rokmi iní, a veru neraz aj tí istí, s ním oddane súhlasili. S vidinou osobného prospechu na úkor väčšiny, tak vtedy, ako aj dnes .
Dnes množstvo obyvateľov svoj pohľad na udalosti z roku 1968 mení. Nie preto, že by sa o roku 1968 medzitým dozvedeli niečo nové, ale je to podvedomé vyjadrenie znechutenia z tých „hore“. Proste tu platí, že ak súčasné „elity“ odsudzujú vstup „spojeneckých“ vojsk, tak ten vstup predsa nemohla byť zlá vec.
Portál Aktuality priniesol správu o potenciáli novej strany, ktorej lídrom bude Andrej Kiska...
Veru už duch jazyka niečo o podstate javov napovie, tak som si trocha zaetymologizoval...
Sloboda má naozaj niečo spoločné so zlom, ale na druhej strane aj s ľúbosťou, teda s láskou. Ľubovôľa,
liebe, liberta, voľa, volim te …
Svadba je zdá sa zo zlova svätiť(svätba), aj keď Ján Hus hovorí niečo o spojení dvoch – , že „jsou svá dva.“ (Všimnime
si aký nádherný preklep sa mi podaril pri „slova“. Áno, aj slovo sa zlovom, čiže zlom môže stať.
Ale aj tak tento majster, ktorý pre pravdu skončil v ohni, hovorí o tom istom. Totiž často sa v spiritualite o svätosti hovorilo, ako o spojení dvoch protikladných princípov, tuším slovo tantra obsahuje spojenie dvoch, podobne jóga, neskôr v ezoterickom kresťanstve tu máme „chymickú svadbu“. Potom je tu taoizmus so svojim jing a jang, kabala má tiež niečo také.
Tak veru, manželstvo je vecou kultúry, náboženstva, dôvody sú hlavne spirituálne. Veď predsa mytológia mnohých náboženstiev má takúto schému, že sa niečo pôvodné čisté, večné, rozbilo, aj jednota človeka došla k vzniku dvoch pohlaví, a my to tu dávame dokopy. Ale nie je to tak jednoduché.
Onen prvotný zvod, či podľa kabaly rozbitie nádob sa muselo stať, ak sa mali z celku existencie oddeliť samostatné bytosti, ktorým patrí sloboda. Sú ponechané slobode práve preto, aby sa mohli spolu podieľať na sebe samých. Čin zla, úpadku dole, bol teda aktom slobody, ale tým aj lásky. Naozaj nesektárčim, podobne to hovorí aj Tomáš Akvinský. Toto ale treba správne pochopiť, pretože ak z toho niekto vyvodí, že konanie vedomého zla je dobré, ten nič nepochopil. Vedome konať zlo totiž nemožno, zlo sa tu vyskytuje práve pre našu nevedomosť.
Príťažlivosť dvoch pohlaví ešte ale o nejakom mystickom spojení veľa nenapovedá, veď ide hlavne o nevedomé pudenie. V istom zmysle je svadba páchaná na nich násilím, havranovci majú pravdu – áno, manželstvo je násilím páchaným na zvierati v nás. Mnohí to naozaj nedokážu uniesť a tak sa vyskytnú aj hádky, či násilie.
Keby bolo manželstvo len o plodení detí, viem si predstaviť lepšie organizovanie plodenia. Skôr by som povedal že manželstvo je vzťah dvoch rozdielnych duší, ktorých antagonizmus vystupuje aj navonok v podobe dvoch pohlaví a tento vzťah slúži k vývoju, k zdokonaľovaniu sa týchto duší.
Keby nebolo pohlavnej príťažlivosti, keby nebolo zaľúbenia, lásky, neviem, neviem, či by si oba pohlavia našli k sebe vôbec cestu … Veď to každý pozná, alebo to videl či počul o tom čo sa stane ak láska opadne a sexuálna príťažlivosť sa vytratí …
Zaľúbime sa do niekoho, kto je nám súdený aby sme sa prostredníctvom neho pozdvihli vyššie, aby sme sa na vzťahu s ním učili byť lepšími. A tak vôbec nemusí byť taký aby sa k nám hodil, teda povedzme tichý ako sme si predstavovali či poriadkumilovný ako sme chceli. Nie, on bude hlučný, aby sme sa učili vnútornej rovnováhe a bude neporiadny, aby sme sa učili sebaovládaniu. Zas môže byt romantik aby nakazil naše chladné duše radosťou zo života a šetrný aby nás brzdil v utrácaní … Teda manželstvu je súdené skôr súžitie dvoch protikladov, ktoré sa dopĺňajú a učia sa od seba navzájom ako keby tu malo ísť o rovnaké povahy, o rovnaké duše.
Láska na počiatku je len prísľubom možného cieľa v duchu. Pred zrakom duše sa nám dáva ideál, ktorý naozaj mylne reprezentuje milovaný človek. Našou
úlohou je o tú prvotnú lásku neustále bojovať. Veru manželstvo je v istom zmysle tá pravá askéza, odopieranie si, obeta.
To nie je o tom, že s podobným si urobíme vzťah, spolu pozrieme
futbal a pôjdeme na pivo, aj v sexe si rozumieme, lebo stimulujeme rovnaké orgány. To je naozaj o pochopení inakosti, to druhé je jalové sebauspokojenie. Nezhadzujem homosexuálov, aj tí majú svoju
cestu, ja len uvažujem nad podstatou manželstva.
Postmodernisti sa tak vášnivo ohradzujú voči zlu, v ktoré ani neveria. Je taká teória, že pestovaním rozkoší sa môže vyvinúť schizofrénia a to tak, že predsa len svedomie nemôžte umlčať totálne, ono bude pracovať sofistikovane ďalej. Taký človek môže si dávať nálepky slušnosti, humanizmu a pod. ale v jednom kuse bude kázať pudovosť, voľnosť, teda vlastne zlo. Zlo, ktoré ho raz utopí a tým sa stane napokon preňho dobrom.
A došli sme k schizofrenickým časom, kedy LGBT ľudia hovoria o rodine, ako o láske a obeti. Čo ale oni sami obetovali a ako milujú? Vari obetovali svoje vášne na prospech nejakého celku, ktorý je láskou? Áno, láska má príznaky určitej celistvosti, integrity. Nemyslím, že vulgaritu, agresivitu, urážanie, možno považovať za prejav lásky.
Nie je to ale novinka, že mnohí chápu tzv. humanizmus úplne čiastkovo, heslovite ako reklama, ktorá sa len snaží o biznis. Brnkajú na city, oslovujú pudy, oslovujú konformizmus. Človečenstvo je ale obsiahlejšie, vlastne je všeobsiahle, nemožno nejaký jeho aspekt len tak umlčiavať, dusiť a vlastne vraždiť. Násilie je tu hlavne z nespracovaných duševných konfliktov, ale kto má snahu o náhľad do duše človeka a o ich spracovanie? Veď sa tu etabluje pravý opak – vražda večných duchovných i spoločenských súcien.
Veru manželstvo má čosi
so svätením, so spájaním dvoch protikladov. Inú formu vzťahu prenechajme právu a nech sa ľúbi kto chce a koho chce.
Konečne podľa Písma, na počiatku emancipácie človeka bol hriech, ono
rozbitie nádob, ono rozbitie taniera na svadbe, ktoré má viesť ku šťastiu. Veru nezakúsili by sme týmto ani šťastie „zamrznutím Boha v ľad“ a jeho rozbitím …. My tú skladačku
skladáme, a veľmi sa pri tom namáhame a aj trpíme. Utrpením podľa Dostojevského vzniká vedomie.
A ešte niečo pridám z knihy, ktorú práve čítam …
“ Niekde v Afrike sa nejaký kmeň správal dosť iracionálne. Oni úplne mimo rozum a zdravie mávali ohniská v strede chatrčí, pričom žili a spali v neuveriteľnom dyme, čo si podľa niektorých radcov zo západu pýtalo rakovinu pľúc. Tak ich západní spasitelia chceli pred chorobami zachrániť. Títo domorodci už zabudli na to, že prečo si nevaria mimo domu, tak nenamietali. Ohniská vybudovali vonku a následkom boli vysoké úmrtia na maláriu.“
Ono niektoré tradície sa zdajú byť nelogickými iba navonok a často ich naprávači si odnesú prívlastok – hlupák.
Autor: Jozef Kamenský, Bratislava, Slovensko, 30.7.2018
Zdroj:
https://slobodnyvyber.sk/zlobodna-svatba/
Včera sa s nami rozlúčil Tomáš Haas, vzácny analytik, pravdovravný muž, obdarený životnou múdrosťou a pochopením. Namiesto epitafu, pripomeňme si jeden z jeho posledných komentárov na sociálnej sieti. A hlavne – zapamätajme si ho!
Protest v italské opeře Nabucco
Děkuji čtenářce za následující příspěvek.
Ta píseň je minimálně „zimomriavka“ (jak tu někdo podobným zážitkům krásně říká), a pokud vnímáte text, tak vás to může i rozbrečet, jak se stalo mně …tak přidávám i překlad textu.
PROSÍM – NEJDŘÍVE SI PŘEČTĚTE TEXT A POTOM POSLOUCHEJTE. JE TO OPRAVDU SÍLA A NÁDHERA.
To je opravdu síla všech sil, hudba je prostě mocná. Přátelé milí, existuje několik druhů protestů. Jeden z nich vám chci ukázat – výňatek z opery G. Verdiho Nabucco – sbor zotročených Židů odvlečených po prohrané válce do Babylonu asi 590 před našim letopočtem.
Opera se hrála v Římě letos při příležitosti 150 výročí moderní Itálie za přítomnosti neoblíbeného Berlusconiho a starosty Říma, který v rámci projevu před zahájením opery kritizoval škrty rozpočtu na kulturu.
Už před začátkem opery byl dlouhý potlesk (Italové, jak víte, milují Verdiho a jeho opery a většinou znají opery nazpaměť a slavné árie zpívají často).
Opera proběhla normálně až k uvedenému sboru, v jehož textu jsou slova: „Oh má země, tak krásná a ztracená!“ V hledišti bylo zvláštní napětí, které cítil dirigent i účinkující.
Když skončil sbor otroků, byl obrovský aplaus. Dirigent slyšel výkřiky „Opakovat! Viva Italia!“
A rozruch neustával. V Itálii není zvykem opakovat části v průběhu opery, ale nakonec, když se rozruch utišil, obrátil se dirigent na Berlusconiho a řekl.
„Souhlasím s Viva Italia! Jsem Ital. Cestuji po celém světě a teď se stydím za to, co se děje v mé zemi a proto (k obecenstvu) přijímám Vaši prosbu o opakování! – Nejen pro vlastenecký obsah, ale při dirigování slov „Oh má krásná ztracená země“ myslím na to, že když budeme takto pokračovat, zničíme kulturu, která tvoří historický základ Itálie. V tom případě bude naše země opravdu ztracena.“
Potom řekl: „Já, Motti, jsem mlčel po léta. Nyní bych chtěl dát této písni skutečný význam. Jsme doma v Římě, v divadle se skvělým sborem a nádherným doprovodným orchestrem. Navrhuji Vám, abyste se připojili, a budeme zpívat všichni spolu“.
Potom zahájil opakování písně sboru, obrátil se k publiku a dirigoval jejich zpěv. Lidí byli vidět jen tmavě, protože světlené bylo jen jeviště, ale jak publikum, tak všichni na jevišti, zpívali ve stoje.
Když sbor skončil, bylo vidět, jak si ženy zpívající ve sboru utíraly slzy.
A můj komentář: „Také je nám třeba takové Nabucco.“
Tomáš Haas bol človek neobyčajne morálny, nedokázal zniesť, že civilizácia postavená na práve, spravodlivosti a demokracii odhadzuje svoje korene. Možno aj to prispelo k tomu, že umrel príliš skoro, vo veku nedožitých 71 rokov. Ešte máme čas katastrofu zastaviť. V Taliansku si to uvedomujú a je na čase, aby sa zobudili aj Slováci.
Autor: Juraj Poláček, Bratislava, Slovensko, 28.7.2018
Video zde:
https://www.youtube.com/watch?v=G_gmtO6JnRs
Vyzkoušejte SimpleSite zdarma
Nové komentáře