PI-NEWS.SK

 

Zdanlivo to vyzerá dobre, pôjde o nezávislý orgán štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou. Nebude sa zodpovedať nikomu a o svojej činnosti bude raz za rok predkladať správu Národnej rade SR.

Podozrenie začína vznikať, keď čítate, kto bude predsedom: „Predsedu nového úradu na ochranu oznamovateľov bude voliť Národná rada SR spomedzi dvoch kandidátov vybraných odbornou komisiou zloženou z členov vymenovaných prezidentom SR, vládou SR, verejným ochrancom práv, Radou pre štátnu službu a poradným orgánom vlády v oblasti mimovládnych organizácií a rozvoja občianskej spoločnosti.„

Už svitá? Bude to čistá mimovládka posvätená zákonom. Samozrejme, bude sa zaoberať korupciou. Ale tak, ako to mimovládky robia – pekne selektívne. Tam kde je žiadúce pritiahnuť uzdu, budú sa hľadať páky a aj najmenšie prečinenie bude znamenať nástup orgánov štátnej moci. Pre „správnych“ a „slušných“ ľudí však bude mať dozaista pochopenie, alebo bude predpokladať, že tam sa korupcia nevyskytuje. Pritom práve prostredie mimovládok je smutne preslávené faktickou korupciou, keď v niektorých prípadoch až 90% prostriedkov ide na tzv. réžiu. Ale odtiaľ asi donášači nebudú.

Pokiaľ chcete vedieť „odkiaľ vietor fúka“, napovieme. Nadácia „Zastavme korupciu“ upiekla vznik Úradu so súčasným premiérom Pellegrinim a schválila aj kandidátky.

Ó, áno, je to presne tá nadácia, ktorá len v roku 2017 minula 294 tisíc eur, z toho bol priamy vklad majiteľa firmy Eset Trnku 262 tisíc eur. Na svoje výplaty si minuli 173, 5 tisíc eur. Na investigatívu išlo „neuveriteľných“ 5800 eur a na príspevky oznamovateľom korupcie vraj dala 40 tisíc eur. Ohľadom týchto peňazí sa nám ozvali niektorí z týchto ľudí. Nemali správny politicko-korektný názor, tak dostali z koláča dieru. A keďže svedkov treba chrániť nik sa nedozvie, či tie peniaze skutočne vyplatili.

A kto sa tam hlási? Vo voľbe v stredu 26.6. nebol post predsedu obsadený.

Kandidátky sú ženy, Zuzana Dlugošová a Monika Filipová. Ani jedna z nich nezískala súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov. Voľba sa preto zopakuje dnes, o 11. hodine.

V princípe je jedno, koho zvolia, obe sú preverené mimovládkami. Advokátka Zuzana Dlugošová pôsobila aj na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu, Monika Filipová je úradníčka z ministerstva vnútra, aktívna v občianskom združení Dobrý úradník.

Avšak z týchto dvoch je horúcim kandidátom Filipová kvôli svojej činnosti v mimovládkach. Jej združenie Dobrý úradník bolo financované napríklad Nadáciou Pontis – asi nemusíme predstavovať.

Filipová si za cieľ stanovila obsadenie úradu profesionálmi. Pozrite si zloženie „Dobrého úradníka“ a porovnajte obsadenie úradu o rok. Dobré miesta v štátnej správe pre „slušných“ ľudí …

Záver

Vytvorenie úradu, ktorý fakticky supluje úlohu orgánov moci, je vyjadrením nedôvery k fungovaniu týchto orgánov. Je to presun moci k ľuďom, ktorí pochádzajú z nadačného prostredia. Okruh týchto ľudí je nastavený v prvom rade na získavanie moci, vplyvu a s tým súvisiacimi peniazmi.

Je zaujímavé, že hoci ide o ústup od tradičného rozdelenia moci, politické strany tieto trendy podporujú. Zrejme dúfajú, že na tom budú profitovať. napríklad súčasný Úrad vytvorila vláda Smeru a ďalších koaličných strán. To vyznieva skutočne dosť ironicky pri populistickom nastavení rétoriky predsedu Smeru Róberta Fica, ktorý pred voľbami zvoláva hromy-blesky na mimovládky. Rovnako tento deal podporuje aj novovzniknuté Progresívne Slovensko. Konkrétne kandidátku Filipovú podporuje Sibyla z PS.

Treba však upozorniť, že politické strany sa zvyčajne mýlia vo svojich odhadoch. Otvorenie Pandorinej skrinky je jednoduché. Ale zavrieť ju zvyčajne nie je možné, alebo len veľmi ťažké. Mimovládne organizácie získavajú dôležitú základňu a s postupom času zrejme podobných organizácií bude vznikať stále viac.

Cieľom zrejme nebude nahradenie politických strán, skôr zmena ich významu. Politické strany budú pracovať v prospech kartelu dôležitých politických mimovládok.

Ak predtým boli politické strany v prvom rade lobistami miestnych oligarchov, dnes budú lobistami takisto. Len sa ich úroveň posunie o rád vyššie, budú zastupovať záujmy medzinárodných korporácií a globálnych multimiliardárov, ktorí tieto mimovládne organizácie financujú.

Autor: Slobodnyvyber.sk, Bratislava, Slovensko, 3.7.2019

Zdroj:

https://slobodnyvyber.sk/ako-sa-kali-progresivna-doba/

---

 

 

 

 

V skutočnosti sa ale teraz nechcem naozaj baviť o tom kde je najfajnejšie, túto dilemu prenechávam cestovným kanceláriám a propagandistom. To vôbec nie je o tom. 

 

Nejaký psychológ dal návrh, že opýtajte sa hocikoho – „To čo si to včera urobil? “ A takmer každý si bude myslieť, že viete, čo by nechcel aby ste vedeli, pretože každý máme nejakú trinástu komnatu, a svoje dôvody pre pocit viny. 

 

Asi to nie je len tak, že ľudstvo verilo či už v karmu, alebo v prvotný hriech, alebo v pudy, ktorým ak podliehame, môžeme sa dostať do basy. Alebo si „iba“ spotvoríme život. 

 

Ľudstvu bolo odjakživa jedno, či si červený, či zelený, alebo aj čierny, ale išlo o to, aký si charakter, akých „bohov“ uznávaš a či so sebou čosi robíš. No fakt, odkiaľ sa vzal rasizmus? 

V antike pristupovali k človeku podľa jeho schopností a podľa nich aj otrokov povyšovali dom stavu slobodných ľudí. 

 

Prvými rasistami boli zrejme slušní ľudia, ktorým sa zafixoval pri morálke a mravoch aj povrch, teda možno farba kože, jazyk, náboženstvo a iné. Preto dnes antifašisti povedzme pestujú rasizmus voči Rusom, iní slušní proti náboženskému presvedčeniu a pod. 

 

Stalo sa nepatričným priznať si svoje slabosti, hriechy. Veď vlastne sme tiež iba zvieratá a tie nehrešia. Potom nastupuje namýšľanie si svojej dokonalosti, taký aký som. Že vraj sa netreba o nič pokúšať, nič dosahovať. To sú iba gény a my to nezmeníme a gény sú boh. Sloboda nejestvuje. A slušnosť? 

 

Slušnosť mi nainfikovali moji kresťanskí predkovia, ktorých teraz v podstate nenávidím. Tiež nechcem bolesť, snažím sa o umelý raj. 

 

Potlačím v sebe boj zla s dobrom, potlačím v sebe osobný rast v cnostiach, s ktorým som sa narodil. A ono to raz vybuchne, moja pravda chce von a tak raz vyrobím exces, povedzme spôsobím nehodu pod vplyvom alkoholu. 

 

Pretože my naozaj nie sme dokonalí, iba sa k dokonalosti vyvíjame a našou úlohou je spolupracovať na tomto pláne. Nikto nie je dobrý, ani slušný, iba sa o to snažíme. Pozri sa na pravdu – poznaj svoje hriechy. 

 

Človek dokonca ani v tzv. pudoch nie je dôsledne pudový. Dávno je za nami práca iba pre prežitie, dávno je za nami sexuálny pud iba pre to samé. My už dávno riešime iné a to je morálno-mravný postoj k tomu, že kde pracovať, ako pracovať pre koho. Je tam kus sebarealizácie, aj obety, aj mnoho iného. 

 

Dokonca ani náš žalúdok netúži po tom, či po tamtom pre nejaké prežitie. Kto si rieši svoje vášne „Marsu“, toho ťahá k pikantnému, kto chce posilniť svoje ego a trocha sa rozplynúť, ten pôjde za sladkým, atď. 

 

Sú tu ale trendy, ktoré v nás akoby zoceľovali bdelosť. To sú tie trendy, ktoré by rady prekryť skutočné človečenstvo, ktorého osudom je boj o zdokonaľovanie sa. 

Tieto trendy sa dívajú na život ako na nejaký statický automat. Chcú dokonalosť tu a teraz, a preto umŕtvujú život. 

 

Napríklad, že je jedno akú má človek farbu kože. Takto ale otázka nestojí. Otázka stojí tak, že aký je to človek, čo chce. To je otázka ich samých, pokiaľ ide povedzme o Rusko. Oni tam majú podvedomé pudenia po pravde, ale žiaľbohu iba podvedomé. 

 

Pôvodne som chcel písať aj o obhajobe klasického myslenia, tak teraz na to príde. 

Ja neobhajujem staré, ale obhajujem pôvodnú podstatu človečenstva. Iste, je to na polemiku, ale kto tu ešte chce polemizovať? 

 

Svoj príklon ku klasickému napríklad demonštrujem na príklade manželstva, resp. lásky, to by bolo presnejšie. 

My sa naozaj zamilovávame do nevhodných ľudí a práve v tom je ten fígel. Na počiatku bolo pudenie, ale Život, či Boh čaká od teba tvorivú odpoveď. Si schopný vedomej lásky? Vytvoríš ju? Uchováš prvotný vzťah, prvotnú lásku svojimi schopnosťami?

 

A toto ja pokladám za ľudské. 

 

Aký máš podiel na tom, že si sa zaľúbil? Ale máš svoj vlastný podiel na tom, že sa snažíš o lásku k bytosti, ktorá ti ubližuje, ktorá je hriešna. A ty si tu preto, aby si jej pomohol. To je tvoj osud ako človeka. Tiež ten, že budeš bojovať so svojimi hriechmi a prejdeš katarziou povedzme až sebanenávisti. Hoci ak ľúbime, ak až do dna milujeme, čím zabúdame na seba, kde je sebanenávisť? Zmizla.

 

My sme sa naozaj nenarodili, ako dokonalí a slušní, iba na tom pracujeme. A k tejto práci nám veľmi pomáha láska. 

V hebrejčine má slovo milovať a poznať rovnaký koreň, je v písmene lamed a ono je to o tom – skrz lásku poznávame, alebo aj skrz poznanie milujeme. 

 

A o tom by mal byť diskurz týchto dní. Nie že či potrebujeme viac černochov, alebo menej, ale ako sa sebazdokonaľovať k cnostiam a nakoniec až k tej láske. 

 

 

Istanbulský dohovor je dokumentom Rady Európy podobne ako Európsky dohovor o ľudských právach, ktorý je dokonca súčasťou Ústavy SR. V čase jej schvaľovania len málokto by si predstavil, ako ho bude Európsky súd pre ľudské práva interpretovať...

Pozrime sa na niektoré jeho rozsudky. V roku 1997 uznal sadomasochizmus za ľudské právo, v roku 2002 skupinový sex, tiež adopciu detí a manželstvo pármi toho istého pohlavia, dokonca i transexuálmi v roku 2002 v prípade Goodwin vs. Spojené kráľovstvo a v roku 2008 rozsudkom E.B. vs. Francúzsko. Prípad Dickson vs. Spojené kráľovstvo bol víťazstvom pre poskytovanie umelého oplodnenia a prípad Scherer vs Švajčiarsko pre pornografiu ako slobodný prejav. Zároveň poprel právo na život plodu, na výhradu svedomia farmaceutom a niekoľko krát na náboženskú slobodu. No a v roku 2002 tu bol ešte jeden pozoruhodný rozsudok.

Rozsudok I. vs. Spojené kráľovstvo potvrdil právo na anonymitu pre transexuála. Muž, ktorý si zmenil pohlavie na ženu a „pracoval ako zubná sestra v armáde, chcel absolvovať kurz pre všeobecné zdravotné sestry, ale nebol prijatý, lebo nedoložil rodný list.“

O rok neskôr odišiel na invalidný dôchodok a stal sa transsexuálnym aktivistom. „V roku 2001 chcel študentskú pôžičku, ale znova miestny úrad žiadal aj rodný list„, podobne ako aj „väznica, kde sa uchádzal o pozíciu administratívnej asistentky„. Na základe rozhodnutia Štrasburgu Británia v roku 2004 zaviedla nový proces ako si zmeniť pohlavie a získať k tomu nový rodný list so zmeneným rodom.

Toto je už realita 15 rokov, že Cirkev v Británii ani nevie, či sobáši naozaj muža a ženu, alebo páry toho istého pohlavia. A katolícki biskupi ani netušia, či náhodou do seminárov neprijímajú ženy so zmeneným pohlavím, lebo rodný list im to nepotvrdí. 

Samozrejme, byť iným „pohlavím“ nevyžaduje zmenu biologického pohlavia, stačí, že osoba len potvrdí, že už 2 roky žije ako iné pohlavie a plánuje tak až do smrti. Ešte jej dvaja odborníci dajú posudok, že trpí tzv. genderovou dysfóriou, čo je považované za poruchu. Ak žije v partnerstve alebo manželstve, druhá strana jej musí dať súhlas na takúto zmenu „pohlavia“. Netreba ani dodávať, že tieto podmienky sú už samé o sebe považované LGBTI hnutím za porušovania ľudských práv.

Takže ani nám netreba žiadne príručky o LGBTI či gender, stačí, ako to urobila táto vláda, implementovať výchovu o ľudských právach. Keď teraz vidíme, ako sudcovia voľne narábajú s pojmami tohto starého dohovoru, tak čo môžeme čakať od nového dokumentu, ktorý používa ďalšiu nedefinovanú gender terminológiu?

Proti pojmu „gender“ sa postavili konzervatívne krajiny už v roku 1995 na Pekingskej konferencii o ženách v roku 1995. Harvardská profesorka práva Mary Ann Glendon o tom potom intenzívne písala ako o snahe feministiek zaviesť svoju terminológiu, ktorú už používali gender feministky. Gender považovali za rolu oddelenú od biologického pohlavia. Prijatá deklarácia a plan for action mali dať podnety a teda aj nový obsah Dohovoru OSN na eliminináciu všetkých foriem diskriminácie proti ženám, tzv. CEDAW, ktorý SR tiež prijala.

V parlamente minulý štvrtok zaznievali posmešky, že ide o populizmus, na výhrady, že Istanbulský dohovor povedie k ďalšej evolúcií „práv“, privilegií a sankcií, aké si ani len nevieme ešte predstaviť. Ale veď gender terminológia je záväzná pre členov EÚ už v Smernici EÚ o minimálnych štandardoch, právach a ochrane obetí zločinu z roku 2012, kde v definícii zločinu narába s pojmami rod, rodové vyjadrenie a rodová identita. Toto už je teda v súlade s novším, evolučnejším dokumentom EÚ, ktorým je Charta základných práv EÚ. Tu už je uznané právo každého na manželstvo, kým v Dohovore o ľudských právach to bolo len o mužoch a ženách. I právo na založenie rodiny je už od manželstva oddelené, bariéry pre legalizáciu eutanázie odstránené… 

Takto vyzerajú vylepšenia, ktoré Smer, SNS, Harabinovo HZDS a prvýkrát podrazácky Bugárova strana SMK odhlasovali podporou Lisabonskej zmluve a teda aj Charte EÚ.

Takže milý otec Kuffa, ak to myslíte so svojim bojom proti genderizmu vážne, musíte sa postaviť aj Rade Európy a Európskej Únii. Ukončiť členstvo v Rade Európy, ktorej dohovory sú záväzné pre 39 členských štátov (teda aj tých mimo EÚ), je možné 6 mesačnou výpovednou lehotou. Európska únia má článok 50 o vystúpení, ktorý je možno realizovať referendom a tak vyjadriť odpor voči tejto ideológii a ďalším neduhom, ktoré členstvo v EÚ a Eurozóne so sebou prináša. Napokon aj krajiny ako Švajčiarsko či Nórsko nie sú členmi EÚ, ale pekne s EÚ obchodujú v tzv. Európskom ekonomickom priestore ako by sme mohli i my. Istanbulský dohovor je len posledný budíček, lebo kresťania už niekoľko alarmov prespali. No už teraz je neskoro.

Môžeme dúfať, že SNS zabojuje o svojich voličov a bude tlačiť na vládu odmietnuť Istanbulský dohovor. Mnohých aj tak stratila tým, že na to doteraz kašľala a robila si svoje kšefty. Uznesenie NR SR na poslednú chvíľu nezachránilo totiž ani Šefčovičovu kandidatúru. Bol to pekný pokus, za ktorý sa treba poďakovať Mariánovi Kotlebovi, ktorý prišiel s takýmto nápadom a zachránil Kuffovi renomé. Bolo by naozaj naivné vymeniť podporu vplyvného kňaza len za prísľub exkomunistovi a eurosocialistovi. Schválenie odmietnutia ratifikácie je dobrý manéver, na ktorom treba stavať a ďalej vysvetľovať, kam až korene gender ideológie siahajú. Také konšpirácie, ako bude púšťať mainstream, že z Ruska, sú hlúposťami, ktoré majú diskreditovať odporcov tejto ideológie.

Ešte jedno treba dodať. Ak sú tieto koncepty ľudských práv zlé, treba ponúknuť alternatívu. A tá je radikálne jednoduchá: ochrana ľudského života a súkromného majetku, na ktorých stojí rodina a manželstvo, sú základné kamene slobodnej a zodpovednej spoločnosti. V takej je rola štátu zredukovaná len na ochranu týchto dvoch princípov.

Autor: Slobodnyvyber.sk, Bratislava, Slovensko, 20.5.2019