PI-NEWS.SK

12. led, 2019
O ambicích někdejšího premiéra...
 
Audio zde:
 
 
Autor: Slobodnyvyber.sk, Slovensko, 12.1.2019
6. led, 2019

Majstrovstvá sveta v hokeji kategórie do 20 rokov v Kanade neskončili, čakajú nás ešte finálové boje o medaily. Ale ako sme si už zvykli, tieto boje budú bez nášho tímu...

Slovensko svoje účinkovanie na MS skončilo v štvrťfinále po vysokej prehre 3-8 so súperom z Ruska. Na šampionáte dokázalo vyhrať iba jeden jediný zápas proti Kazachstanu. Treba povedať, že výsledok slovenského tímu je sklamaním a nenaplnil očakávania. Hoci Majstrovstvá sveta stále prebiehajú, Slovensko už bilancuje, diskutuje, objavujú sa vyjadrenia, názory, hodnotenia. Na povrch vyplávali rôzne informácie a spúšťa sa kritika na vedenie tímu. Hoci je dnes ešte ticho pred búrkou, je jasné, že sa musí konečne niečo stať. Hokejová verejnosť bude chcieť razantné riešenia a zmeny. Tréner Bokroš má svoje chvíle pri našej dvadsiatke s najväčšou pravdepodobnosťou spočítané. Tréner, ktorý pri našej dvadsiatke už dávno nemal byť, konečne odíde. Toto sa nedá ustáť. Po úspechu našej osemnástky s trénerom Javorčíkom, sa čakalo, že tento tréner kontinuálne povedie ďalej chlapcov aj v dvadsiatke. Slovenský hokej mal veľmi dobrú šancu sa dôstojne a bez zbytočnej publicity zbaviť vyhoreného Bokroša, o ktorého zvláštnych praktikách sa hovorí dlho a už aj nahlas.  No na veľké prekvapenie snáď všetkých, sa tak nestalo a pri dvadsiatke zväz z ťažko pochopiteľných dôvodov aj za asistencie nového generálneho manažéra Miroslava Šatana trénera Bokroša ponechal.

Dnes svoj postoj k téme na svojej facebookovej stránke vyjadril aj Martin Pospíšil, jeden z hráčov nášho tímu:

„Zdravím všetkých hokejových fanúšikov, ďakujem za veľkú podporu. Prišlo mi hrozne veľa správ, vážim si to. Mrzí má, že sme to nedotiahli ďalej. Týmto chcem aj poďakovať kapitánovi Fehervarymu a taktiež Liškovi a Krivošíkovi, aj vďaka ním som nešiel domov a išiel na MS. Bokroš, ktorý ma nechcel zobrať na MS, totiž aj po horúcej linke zrejme so Šatanom ( Šatan dostal echo, že nebudem Bokrošom zaradený v nominácii na MS a zrejme Bokrošovi „prikazal“, že najproduktívnejší hráč USHL musí byť samozrejme v nominačke), sa ma totiž skúsil zbaviť cez chalanov (no úplne choré). Na meetingu si ma však zastali, chceli ma mať v teame, vážim si to veľmi chalani.
Chcel by som sa vyjadriť osobne cez môju oficiálnu stránku na FB a nie cez platené články ako to pán tréner Bokroš spomínal či už pred MS alebo počas nich. Píšem tak ako hovorím, – sorry za štylistiku J – teraz však ide o obsah nie o formu.
Poďme od začiatku.. ako som prišiel do Nanaimo, hral som v piatok, sobotu v klube a v nedeľu ráno o 4:00 som vstával. Celý deň som cestoval, let mi trval cca 6 hodín a priletel som konečne do Nanaimo. Cely deň som nejedol lebo som raz prestupoval a nemal som čas sa najesť. Myslel som, že pán Ulehla (manažér) má bude čakať na letisku. Volám mu… nič nedvíha, potom som volal hráčom, len tí boli už na štadióne tak nemali pri sebe mobil. Po hodine a pol mi odpísal Krivošík, že Pospec , manažer Ulehla odkazuje, že si mám zobrať taxík a prísť na štadión. Prišiel som na štadión a manažér mi povedal, že on nemal zmeškaný hovor a ja si vravím, že mal by on mne volať a uistiť sa, či je všetko v pohode a či som už doletel. Načo tam do frasa je !?
No a prišiel som na štadión, o pol hodinu sme mali tréning a to som po celom dni cestovania ledva korčuľoval.. prišiel som v nedeľu a potom sme mali v pondelok a utorok dvoj-fázové tréningy a v stredu sme mali zápas proti Čechom. Odohrali sme zápas a další deň tam som mal meeting s trénermi a povedal mi pán Bokroš, že nebol spokojný s mojim výkonom, že si na ľade robím čo chcem a že zatiaľ to nevyzerá na MS so mnou. Povedal, že ešte je zajtra zápas s Kanadou a potom sa rozhodne, no len ja som na ďalší deň ráno ochorel, resp. som sa necítil fit a nechcel som to siliť lebo som pred mesiacom dobral 10 dňové antibiotiká tak som mu povedal, že sa necítim odohrať dnes zápas a pán Bokroš mi povedal „ Ja sa musím už dnes po zápase rozhodnúť a keď dnes nehráš, tak ťa potom nemôžem zobrať“. Ja som povedal v poriadku rešpektujem vaše rozhodnutie. To som už telefonoval domov rodičom, že na 99% letím zajtra domov, no len potom som mal meeting s kapitánom a asistentami a tí má chceli v teame, že si mám oddýchnuť a doliečiť, aby som bol fit na MS.
No a tak nakoniec mi dal pán Bokroš tri dni voľna a nechal má v teame. Prišiel zápas s Američanmi.. ranné rozkorčulovanie sme mali a pred začiatkom sa má prvý-krát spýtal, že ako sa cítim a vravím, že už veľmi dobre po tých dňoch voľna a on mi odpovedal, že budeš hrať s Krivošíkom a Ružičkom, a že som zaplatil kartou a ja som pozrel naňho, neviem či som sa mal smiať alebo plakať čo mi to povedal hlavný tréner reprezentácie. Neviem či chcel byť vtipný, ale mne to prišlo úplne úbohé. Potom ma dal na krídlo. Chcel som samozrejme hrať ako center, ale potom by som si nezahral presilovky… tak som povedal, že zahrám aj na krídle. Celá komunikácia počas MS bola hrozná, akú zlú náladu robil v teame, to sa proste nedá opísať. Huckal kapitána a asistentov aby má zjebali a tak isto niektorých iných hráčov a tu komédiu, ktorú predvádzali na každom meetingu, tak to bolo hrozné ako pred hráčmi sa hádali alebo vraveli niečo jeden na druhého tak to som nechápal. Úplné blbákovo. Alebo ako komunikovali medzi sebou úplný amaterizmus. Nezažil som to nikde, jediného ľutujem asistenta trénera Pažitku, že musí pracovať medzi takými ľudmi. Ten jediný vedel pozitívne naladiť každý deň hráčov a snažil sa povzbudiť team a o systéme hry sa ani nejdem vyjadrovať.. proste proti Rusom, Fínom, Švédom hrať stiahnutý vzadu, alebo stať v strednom pásme, bola čistá hlúposť, jednoducho tie teamy mali takých obrancov, že keď sa rozkorčuľovali cez pol ihriska, tak ich bolo ťažko zastaviť v strednom pásme keď mali plnú rýchlosť. Ale keď sme napríklad začali napádať aktívne tak aj týto obrancovia spravili chybu a veľa krát nám odovzdali puk a z toho sme mali šance.
Ja som nechcel starším bratom Kristiánovi a Michalovi veriť keď mi vraveli čo je Bokroš za kreatúru, resp. čo sa dialo pred pár rokmi Kristiánovi na MS a ako ho ponižoval a hneď po prvom vydarenom zapase ( nadával do koko.. pred ostatnými, že tak si môže hrať v Kanade) a upozorňoval ma na to, ale neveril som mu, že reprezentačný tréner by sa takto správal k hráčom a vyskúšal som si to na vlastnej koži a miestami som na vlastné prekvapenie pomaly zabudol hrať hokej.
Píšem to kvôli tomu aby si na zväze trošku uvedomili a aby začali s tým niečo robiť, a nedovolili toto dopustiť na budúci rok. Je to hrozné keď máte 19 rokov a musíte riešiť takéto veci, namiesto toho aby ste cítili podporu a mohli sa sústrediť na výkon v zápase, tak dostanete „školu“ do života.
Jednoducho to potrebuje už zmenu a tak isto na poste manažéra.. taký amaterizmus som nezažil každý chceme aby slovenský hokej napredoval. Slovensko milujem, je pre mňa česť reprezentovať svoju krajinu. Po takýchto skúsenostiach sa však nečudujem, keď niektorý nemajú záujem reprezentovať Slovensko. Nechápem prečo nás nemal pán tréner Javorčík tento ročník. To je tréner, ktorý vie ako na hráčov aj po mentálnej stránke, je to na slovenské pomery veľmi dobrý tréner a tak tiež mal s nami veľmi dobré výsledky a hrali sme krásny kombinačný a tak tiež tvrdý a rýchly hokej. Tieto veci asi nikdy nepochopím.
Vrátim sa ešte k mentálnemu trénerovi, čo tam snami bol. Ďakujem pánovi Šatanovi, že zabezpečil takého skvelého mentálneho trénera od, ktorého som prebral veľmi veľa skúsenosti a rád, ktoré mi dal počas dvojhodinového mítingu.
Tento pán mal vplyv aj na zápas proti USA, keď namotivoval team a všetci bolo s ním veľmi spokojní. Nezabudnem keď mi povedal Martin na ľade si vyberáš či budeš lovec alebo korisť vždy musí byť pre teba super korisť a ty musíš byt lovec nemôže to byt naopak lebo potom zlyháš.
No a pán Bokroš ten ho od začiatku nemal rád lebo mu nerozumel ale na začiatku povedal, že ak budete vy hráči s nim spokojní, tak bude s nami celé majstrovstvá. No, realita bola iná a už po prvom zápase na MS ho poslali preč, lebo že nie sú peniaze a že ak ho strašne chcete tak zavolajte Satanovi. a ja si vravím to si robia srandu, že toto má vybavovať kapitán cez Majstrovstvá, načo tam je potom ten manažér!? Všade sa čakalo, hráči mali nervy, organizácia a práca manažéra katastrofálna a to sa potom odzrkadľovalo aj na ľade, nakoľko sme nemali pohodu v teame.
Nikdy nezabudnem na týchto chalanov a budú mi chýbať. Je mi ľúto, že takto dopadli tieto MS, ale každý hráč dal do toho 100% , a chcem im popriať hlavne veľa zdravia a aby sa im darilo v hokejovej kariére a ešte raz ďakujem všetkým ktorý nás podporovali na MS a tak isto aj kritikom. Kritika musí byť, a aj ja som si ju zaslúžil- prišiel som z ligy ako najproduktívnejší hráč a nevedel som streliť gól na MS. Taký je však niekedy hokej a aj takéto veci sa v športe stávajú. Napriek tomu to beriem aj pozitívne a poučím sa z chýb, ktoré som spravil. Ďakujem, že ste si prečítali tento text. Možno sa to nebude páčiť každému, ale je to môj názor, mám 19rokov a som dospelý chalan. Rozhodol som sa s priateľmi a fanúšikmi podeliť o tom čo sa vlastne dialo na MS.“

Zaujímavá akcia, ktorá určite spustí lavínu reakcií. Ak už ani toto nezlomí Bokrošovi väz…

Autor: Roman Noga, Slobodnyvyber.sk, Slovensko, 6.1.2019

Zdroj: 

https://slobodnyvyber.sk/ticho-pred-burkou-v-slovenskom-hokeji-alebo-kedy-odide-bokros/


 

2. led, 2019

Vojak armády Slovenskej republiky skladá prísahu:

Slávnostne prisahám, že budem verný Slovenskej republike. Sľubujem, že budem zodpovedne plniť úlohy, ktoré ozbrojeným silám vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky, ústavných zákonov, zákonov, a budem vykonávať vojenské rozkazy. Budem čestným, statočným a disciplinovaným vojakom. Som pripravený brániť slobodu, nezávislosť, zvrchovanosť, územnú celistvosť Slovenskej republiky a nedotknuteľnosť jej hraníc.
Na to som pripravený vynaložiť všetky svoje sily a schopnosti a nasadiť aj svoj život.
Tak prisahám!
„.

Je niekde súčasťou prísahy člena slovenskej armády záväzok umierať v mene záujmov Washingtonu či Bruselu? Nejako to tam nevidno.

Je armáda schopná brániť „slobodu, nezávislosť, zvrchovanosť, územnú celistvosť Slovenskej republiky a nedotknuteľnosť jej hraníc“ ? Bohužiaľ, súčasná armáda toho nie je schopná.

Tak prečo sa niekto diví kritickému pohľadu na smerovanie armády?

Autor: Slobodnyvyber.sk, Slovensko, 2.1.2019
 
Audio zde:

https://slobodnyvyber.sk/podcast/co-je-uloha-armady-slovenskej-republiky/


 

30. pro, 2018

Autora tohto článku mnoho ľudí pozná...

Keďže sú na jeho osobu zvaľované obvinenia a mnoho ľudí má na neho negatívny názor, ktorý sa zrejme nezmení, môže to ovplyvniť názor aj na nasledujúci text. Práve preto meno autora (zatiaľ) nezverejníme.

Ale text napísaný ešte v roku 2014 je prebraný doslova, pár klikov vo vyhľadávači napovie. Pre malých investigatívcov máme jednu prosbu. Nechajte si pátranie na neskôr, až potom, keď článok dočítate.

Článok „neznámeho“ autora

Viac, ako dve desiatky rokov sa treťosektorové organizácie venujú podpore informovanosti o ohrozených skupinách obyvateľstva v snahe znížiť, či úplne odstrániť ich negatívne vnímanie majoritou. Úmysel bol, ako to už v takýchto prípadoch často býva, dobrý. Dodnes je, hoci si už donori viac, ako kedykoľvek predtým uvedomujú, že sa niekde stala chyba. Ich dobré úmysly už dlho dláždia cestu, čo vedie priamo do stredu pekla: týrané ženy sú vďaka premysleným kampaniam na smiech ešte viac, než kedykoľvek predtým, diskusné fóra pod článkami o Rómoch pre istotu prestali existovať úplne. Milióny investované do osvety o homosexuáloch išli do plynu, pretože dokázali neuveriteľne polarizovať spoločnosť. Nimi vyvolaný pocit ohrozenia viedol dokonca k potrebe zákonodarného zboru ústavne definovať inštitút manželstva. Čo kedysi nebolo témou do debaty, považuje dnes väčšinová spoločnosť za problém hodný ochrany pred minoritou. Istú časť liberálne orientovaných občanov tieto kampane skutočne posunuli k úprimnej podpore menšín, u absolútnej väčšiny obyvateľstva však vyvolali úplne opačný efekt. Nenávisť k menšinám už dosahuje skutočne absurdné čísla. Jedným slovom – katastrofa.

Ale je to naozaj katastrofa pre všetkých? Určite nie. Prešpekulovaný donorský systém ochotný platiť, kedykoľvek sa objavilo slovo „Róm,“ či „homosexuál“ viedol k nenápadnému vzniku samostatného trhového segmentu, ktorého predmetom činnosti je presun finančných prostriedkov od darcov k zdanlivému konečnému prijímateľovi s obrovskou, často až 100% maržou pre sprostredkovateľa. Rakovina má dnes podobu niekoľkých desiatok ľudí, zúčastňujúcich sa udržiavania pyramídovej hry v chode a organizácií umožňujúcich legálne transfery od právnických osôb k osobám fyzickým.

Systém dosiahol istú formu dokonalosti a v podstate na ňom nie je čo vylepšovať. Má svojich ideológov, má ľudí zabezpečujúcich legislatívnu ochranu, má pešiakov a tiež užitočných idiotov. Tí z nejasného pocitu viny za príslušnosť k majorite cítia povinnosť nadštandardne podporovať čokoľvek, čo ideológ označí za dobré a správne a často konajú už iba zo strachu, že budú označení za nositeľov nejakej formy fóbie, alebo nedostatočne pokrokových aktivistov.

Môže to vyzerať ako nedostatok dôvtipu, zdravého rozumu, či kompetencie. V skutočnosti nie sú tvorcovia katastrofálnych kampaní žiadni naivní hlupáčikovia. Naopak. Vedia veľmi presne, že práve tento druh kampane pomôže udržať problém pri živote a teda udrží pri živote aj ich. Ak by ich činnosť skutočne viedla k náprave krívd a vyriešeniu problému, stratili by donori dôvod dotovať ho a peňazovody by vyschli. Platí jednoduchá matematika: čím je problém väčší, tým je vyššia šanca presvedčiť donorov, že sa s ním oplatí bojovať aj za cenu vysokých finančných strát. Preto kampane schválne nastavujú konfrontačne a doslova vyhľadávajú mediálne atraktívne konflikty, z ktorých vždy vychádzajú ako morálni víťazi statočne odolávajúci tlaku majority.

Ideálny mechanizmus pôsobenia: skutočne existujúci problém – jeho mediálna uzurpácia a nafúknutie – donor s nejasným pocitom viny neochotný hľadať vlastné riešenia – akceptor schopný poskytnúť „riešenie“ donorovho pocitu viny výmenou za jeho peniaze – obvinenie kritikov z fóbie. Tu sa kruh uzatvára.

Možno by pomohlo pochopiť túto jednoduchú vec: problém žiadnej minority nevyrieši žiadna kampaň. V najlepšom prípade naň dokáže upozorniť. Najčastejšie ho však v podaní týchto odborníkov ešte viac zhorší. V neprospech absolútnej väčšiny ohrozenej menšiny. V prospech hŕstky šikovnejších, ktorí sa včas chopili šance. Pre tých bolo nedávne rozhodnutie parlamentu o ústavnej ochrane manželstva doslova živou vodou a uistením, že ich boj bude musieť byť stále väčší a statočnejší. A tým pádom drahší, notabene.

Dobrou správou je, že ako každý zhubný nádor smeruje aj toto ochorenie systému k vlastnej záhube. Je preň stále zložitejšie presvedčiť donorov, že vyhadzovať peniaze z okna na vydieračské kampane a posilňovať nenávisť a skutočné fóbie je dobrý nápad. Nemerateľné, alebo prinajmenšom sporné prínosy predražených kampaní tiež nepridávajú donorom na chuti investovať a rozumne sa začínajú obzerať po zaujímavejších témach. To v ideológoch logicky vzbudzuje nervozitu a agresivita v boji o prístup k žrádlu sa stupňuje. Paranoidné hľadanie nepriateľa vedie doslova k absurdným výsledkom: kým kedysi ste museli autentického homofóba hľadať lupou, dnes už je podľa stránky homofobia.sk divný takmer každý, pričom vám stránka poskytuje skutočný bonus: možnosť nahlásiť prejavy homofóbie (!). V plánoch kampaní je na jednom z prvých miest snaha získať na svoju stranu intelektuálov s vysokým mediálnym výtlakom. Aj táto stratégia postupne stráca na účinnosti a postihla ju prudká inflácia. Skutočné osobnosti ochotné postaviť sa za pochybnú stratégiu sa hľadajú stále ťažšie a tie neskutočné už takmer nikoho nezaujímajú. Aj preto, že podporujú vždy a všetko, čo sa práve oplatí podporiť.

Kampaň môže byť jedným z nástrojov, ktorý má zmysel, ak je vedená správne a ak dokáže na konci vyprodukovať merateľné zlepšenie postoja cieľovej skupiny. Tie naše však majú úplne opačné zameranie a ak by sa čosi také stalo v komerčnej sfére, znamenalo by to pre neschopnú agentúru doživotný dištanc. V komerčnej sfére sa ale pracuje s peniazmi, ktoré niekto konkrétny musel zarobiť predajom konkrétneho produktu a tak má k peniazom z predaja vlastnícky vzťah. Je teda predpoklad, že bude konať racionálne a vyžadovať zodpovedajúce plnenie. Donorské peniaze v treťom sektore majú opačný charakter, ich majiteľ sa svojich vlastníckych práv ku nim vzdáva výmenou za veľmi nejasný pocit, ktorý so skutočne vynaloženou čiastkou prakticky nesúvisí. V tomto sa donorské peniaze až nebezpečne podobajú eurofondom, o neefektívnosti ktorých kolujú doslova legendy. Opodstatnene.

Čo sú základné komunikačné chyby, vydávané v pochybných kampaniach za prednosti? Budovanie pocitu výlučnosti, napríklad. Neustále omieľané poukazovanie na inakosť a všetky možné odlišnosti, pretože ak ste naozaj ostentatívne iný, prečo by ste mali mať rovnaké práva? Keď čítam vyjadrenia o tom, ako je niekto hrdý na svoju homosexualitu premýšľam, ktorá múdra hlava mu čosi také pošepkala. Byť hrdý na svoju sexualitu je in? To akože mám byť hrdý na to, že som heterosexuál? Čo má sexuálna orientácia spoločné s hrdosťou? Je tiež neskutočne kontraproduktívne pracovať s podsúvaním pocitu viny. To už dnes funguje presne opačne a vedie to iba k postupnému znecitlivovaniu verejnosti na skutočné krivdy.

Aby sa nezabudlo: mám porozumenie pre absolútnu väčšinu potrieb homosexuálne orientovaných občanov. Ak mi ich vôbec niečo dokáže zoškliviť, sú to práve tie trápne a samoúčelné exhibície, ktoré o skutočných potrebách homosexuálne orientovaných občanov nevypovedajú absolútne nič. No ako som sa dozvedel nedávno, som preto homofób a so mnou dokonca Viktor Horján a Marcel Nemec. Obaja síce homosexuáli, no s nevhodným postojom k Pride. Ak si niekto trúfne spochybniť osoby organizátorov Pride a nesúhlasiť so spôsobom prezentácie témy, je jednoducho homofób bez ohľadu na sexuálnu orientáciu a hotovo. Výhradné práva na definíciu homofóbie si na Slovensku už dávno uzurpovala skupinka ľudí, ktorí sú všetkým iným, len nie reprezentatívnou vzorkou tejto menšiny. A áno, majú značný mediálny výtlak a prístup k donorským peniazom a kvôli tomu si otvorený konflikt s nimi každý dobre rozmyslí.

Skúste si na pár sekúnd predstaviť, čo strašné by sa stalo, ak by nezmyselné dotácie na rok, či dva ustali. Ak by náhle prestali fungovať peňazovody, do ktorých sa dnes na jednej strane lejú milióny a na druhej strane vypadávajú prajdy a perfídne kampane v médiách, ktoré ľudí len nasierajú. Začali by sa pogromy na Rómov? Prenasledovali by homosexuálov úderné skupiny krvilačných konzervatívcov? Začali by nedávno účinne prevychovaní slovenskí muži opäť mlátiť každú piatu ženu? Nie. Nestalo by sa vôbec nič zlého. Možno by sa nestalo vôbec nič.

No najskôr by si verejnosť oddýchla od neustávajúcej masáže a obviňovania a po čase by možno zas bola ochotnejšia načúvať argumentom tých, ktorým sa v tejto spoločnosti naozaj žije ťažšie. Lebo naši homosexuáli to majú naozaj ťažšie, ako my. V niečom oveľa ťažšie a niekedy nie je ľahké si to pripustiť. Lebo kríž, s ktorým prišli na svet im bráni prežívať naplno veci, ktoré sú pre nás samozrejmé. Lebo narodiť sa ako Róm v osade je peklo, ktorý by neuniesol len tak hocikto a prakticky z neho niet úniku. Ak by dnes prišiel na svet nový Einstein v Jarovniciach, zrejme by sme to nikdy nezistili a v správach na JOJ by sme ho videli v hlúčiku ufúľaných detí kúpajúcich sa v stoke. Problém teda skutočne existuje. Problémom tohto problému však je, že na ňom parazitujú profesionálni aktivisti, ktorí si často riešia úplne vlastný problém s účtami a zloženkami.

Riešenie je jednoduchšie, ako by sa mohlo zdať: okamžité a nekompromisné odrezanie profesionálnych príslušníkov ohrozených menšín od zdrojov pochádzajúcich z tretieho sektora. Ak sú takí šikovní a nepostrádateľní, ako sa nám roky snažia nahovoriť, dokážu si iste zabezpečiť peniaze vlastnou hlavou. A možno sa raz dočkáme kampane, v ktorej sa hovorkyňa nespravodlivo odmietaných opravárov pračiek Romana Schlessinger bude bojovne zastávať práv svojich kolegov na povinné prehliadky odtokových čerpadiel každých šesť mesiacov. Nič proti tomu, ak si ju sami demokraticky zvolia a ak si tú bohumilú činnosť bude konečne platiť zo svojho.

Autor: Slobodný Výber, Slovensko, 30.12.2018

Zdroj:

https://slobodnyvyber.sk/komunikacna-katastrofa-v-informovani-o-mensinach/


 

18. pro, 2018

Nechcem sa dotknúť nikoho viery, len sa tak slovne hrám. Ono všetko má svoje tiene, kadečo sa zopsuje, podobne ako god je odzadu dog. Kedysi jazyk nebol vyhranený, povedzme starí Egypťania mali rovnaký výraz pre dve protikladné veci, len tam musel byť rozpoznaný kontext a nejaká drobná odlišnosť povedzme v intonácii. Ani od zla k zlatu  nie je ďaleko, a ani naopak nie...

Príroda, či Boh, to všetko má rado ekonómiu, praktické zjednodušenie. Diamant je len vysokostlačené uhlie, príroda potrebuje k novému životu aj život odumretý. Chcete fyzicky prežiť? Zabite a požierajte svojich starších druhov v evolúcii. Tu som už síce zabŕdol aj do iného aspektu bytia, no tiež ide o ekonomiku.  Ale to vec zložitá, to by sme si vysvetlili inokedy,
 
Nuž ťažko sa mi teraz vyzlieka z tejto titulky agresívnej voči tým, ktorí veria na Santa Clausa. Veď kultúrne konštrukty sú , ako sme sa poučili pevne spojené s citovým životom aj hociktorého ateistu. Konečne neradno zraňovať city ľudí tiahnucich k euroatlantickej komunite, ani samotné city anglosasov, či ani city necitlivých konzumistov. 
 
Sme ponorení do pravdy kultúrnych rytmov, a aj do kadejakých rôznych iných, je ich hromada. A to ako ovce, či teľce, ktoré vedú na porážku. V obdobiach otrokárskych sme za otrokárstvo, v dobách kráľov sme za feudalizmus, za demokracie sme demokrati. Pochopenie toho čo robíme je veľmi zriedkavé a zriedkavá je aj pravá sloboda. Ona tu bola vždy, teda myslím tým celý Ves-mir, nie našu momentálnu evolučnú bublinu. 
 
Slobodný je nezávislý a ten, ktorý tvorí sám zo seba. Samozrejme v absolútnej miere toto nemôže mať nikto z ľudí, no treba sa k tomu hlásiť. Čo je opakom slobody? 
 
Opakom slobody je, ak niekto chce z teba nevyvinutého, nedovyvinutého tvora, ktorý nemá schopnosti na život adekvátny vývojovému stupňu, aký je z globálneho hľadiska teraz potrebný, nutný. Lenže my sme ponorení do túžob chcieť slobodu a mať ju. Čo nám môže brániť ju získať? Čo nám môže brániť získať pokrok v rozvoji samostatnej, slobodnej individuality? Predsa ilúzia slobody a pokroku, lož o tom všetkom. Podobne ako v tom Matrixe. 
 
To, čo je vedené, čo je iba vo vleku, to má vždy súvis s nemohúcnosťou, s nedostatkom energie, tepla. Je tam chlad, dokonca mráz. je tam síce tvorba, ale chladná, strojová, mechanická. Ako keď čisto neosobnými silami vzniká kryštál, alebo len chladný myšlienkový konštrukt. Ktorý nepracuje pre nejaký Celok, len v odrhnutí iba sám pre seba. Vyžíva sa v sebe samom aký je nádherný, a to až do svoje smrti, kedy ho ako snehovú vločku usmrtí teplo …
 
Ježiš pre mnohých ani nežil, ale Santa je sympatickejší svojou ešte viac mýtickosťou. Santa je lepší, lebo že vraj všetky mýty sú blud a keďže mýty potrebujeme, nevadí, že ide o typ špagetových monštier. Veď my sa chceme iba baviť! Kristus dokáže byť  aj nebezpečný svojimi výzvami po čistote duše, po obmedzení slobody v hedonizme. 
 
Tu sa pozastavím a pripomeniem jednu dôležitú vec. Žijeme v dobe, kedy sa cení myslenie, ide o ideačnú kultúru v tom najhlbšom zmysle slova. Máme tu ľudí, ktorí v pohode priznajú, že pevná hmota neexistuje, že energia hrá prím. Ale aj tak nepôjdu ďalej, nepripustia onej v celku aj neznámej energii osobité bytie ako inteligencii, pretože sa pre toto nepoznanie zhypnotizovali. To nie je už len  skúsenosť môjho hmatu, to je už myšlienková viera.
Ateizmus dneška naberá akýsi mystický level. Napríklad otázku, že čo bolo pred Veľkým treskom, teda vznikom hmoty ošetrujú myšlienkovým konštruktom, že takáto otázka ani nemôže vzniknúť, pretože pred Big bangom nebol čas.  A teda že čosi bolo, ale nie to, čo my tu teraz poznáme. Je toto vôbec nejaká relevantná odpoveď s priamym dôkazom? 
 
Všetci veríme, aj chceme byť obdarúvaní, aj chceme obdarovať. Hoci jedni tomu hovoria zmysel vesmíru, druhí evolučná výhoda, či marketingová vychcanosť.  Ale zostaňme pri tom Satanovi a jeho vysokej inteligencii, no chladnej a tej, ktorá zotročuje. 
 
Ľudstvo sa naučilo vyrábať umelé svetlo a umelé teplo. Digitálna technika simuluje sociálne vzťahy, citový život, a vôbec život. Osvojujeme si pojem – virtuálny svet. A v tom virtuálnom svete nás chytajú na rôzne návnady pre zisk, pre chladný egoizmus. V tomto virtuálnom svete je naša osoba rozložená na veľmi zjednodušené parametre, je vyňatá zo sveta nekonečných rozmerov do umŕtvujúcej sploštenosti. Predsa len to vyhovuje mnohým ľuďom, ktorí sa nechcú trápiť zložitosťou sveta a hlavne nie skutočným pokrokom seba samých. Samozrejme niekto to nahliadne, ale nie každý.
 
Je zaujímavé, ako komunisti v ZSSR premenili sviatky narodenia Krista v kult Deda Mráza, ktorý mení všetko v sneh a ľad, pričom sa veľmi podobá na západného Santa Clausa. Údajne ho vymyslela spoločnosť Coca Cola . Chladná myšlienka o marketingu odetá do červeného. 
Kapitalizmus sa ale našiel ako ekonomicky úspešnejší, pretože okrem iného, a aj toho dobrého,  vedel šikovnejšie, lepšie, vytvoriť ilúziu slobody, a na ňu, na ten Matrix nalákať svoje obete.
 
Denne nám lichotia akí sme múdri, krásni a slobodní.  Presne ako podomoví díleri, pretože vlastne oni obchodníci sú.  Merkúr, pán marketu kedysi behával v  okrídlenej helme, dnes to stíha aj Santa na saniach tiahnúci z krajiny ľadového rozumu.
 
Veď kto by to mal rád, ak by mu vyčítali chyby a ešte by sa musel nedajbože zmeniť? Pracovať na sebe? Ťažkej lopote na sebe sa štítia aj workolici a podľa nejakého kňaza aj worholizmus  patrí do tej posadnutosti poludňajším démonom a ide o hriech lenivosti, vonkajšie zdanie činnosti klame. Pôvodne totiž sa acedia-lenivosť týkala hlavne lenivosti ducha.
 
Ľudia kedysi mali o týchto veciach asi jasnejšie povedomie a napríklad, taký pochod čertov predvečer Mikuláša nebol o senzačnom divadle na pobavenie. Ten pochod krampusov často aj negramotnému ľudu ukazoval, že Satan ozaj existuje, no netreba sa báť, on je na reťazi. Títo čerti-krampusovia chodievali zásadne s reťazou, alebo v klietke. To je o tej pravde, že aj ten Satan iba slúži a je tu aj na niečo užitočný, a aj to, že aj otrokár, je svojim spôsobom tiež len otrokom, nástrojom niekoho iného.
 
A vlastne aj to, o čom teraz píšem poznajú Európania, ktorí žijú, alebo žili časť roka uprostred mrazu a snehu  a pretavili tieto svoje skúsenosti do mýtov a rozprávok. Veď o čom je taká Snehová kráľovná? Kajovi padne do oka čriepok zrkadla, ktoré všetko kriví na zlé a v tomto stave ho dovedie Snehová kráľovná do krajiny ľadu s snehu. (do Laponska, odkiaľ je aj náš Santa) Tam, kde nie je teplo citu, ale zdá sa, iba chladný rozum. Takmer zamrznutého Kaja vyslobodí teplo lásky.
 
Ale aby sme zlomyseľne nepoukazovali iba na jeden aspekt reality, treba povedať, že Európania tiež radi privádzajú myšlienky k syntéze.
 
Naše podnebie a vzťah k nemu sa pretavil do kultúry, do vnímania sveta. Máme tu často obrazy protikladnosti, ktoré vytvárajú akúsi realitu stredu, vyrovnanosti. Napríklad obraz studenej, zasneženej, v podstate mŕtvej krajiny ponorenej do tmy, kde zavýja meluzína, ale tam kdesi v údolí žiari z domčeka také malinké svetielko.  V domčeku z kozuba sála teplo, a ešte krajší  druh tepla sála z ľudí obývajúcich tento domček. Rozprávajú si príbehy  o živote a spolu pripravujú večeru. Neutešený stav, ktorý vládne vonku pripomína azda iba námraza na sklách okien, lenže oni omámení teplom svojich sŕdc v nej vôbec  nevidia smrť, ale naopak nádherné kvety. A tak chladná realita prehriata srdcom dostáva iný rozmer bytia. Aj to treba povedať …
 
Ľudia kedysi pristupovali k svojej duši a k prírode citlivejšie, vnímali jej rytmy. Keď sa umŕtvovala, robili to spolu s ňou. Duchovia prírody odchádzali z jej tiel a oni sami sa takisto snažili stiahnuť z pudovosti do ríše myšlienok, do oného sveta a azda to začalo už Samhainom. Pre človeka minulosti smrť predstavovala niečo iné, bol to len iný svet. Viac ako smrti tela sa hrozili zakliatia. Povedzme Sizyfos musí za svoju neukáznenosť v pudoch pykať monotónnou, mechanickou  činnosťou na celé veky. Veď je to sen každého technika – ten kameň donekonečna valiť hore a dole. Perpetuum mobile! Nuž prečo hlavne v tejto dobe opakujeme , že nechceme byť ako stroje? Lebo sme ponorení do idei slobody a zároveň naozaj je tu tendencia urobiť z človeka stroj, závislého otroka. Niekto sa zdesí a utečie, inú „žabu“ varia pomaly … 
 
Kedysi u katolíkov bol počas adventu prikázaný pôst, ale začiatkom 20. stor. to zrušili, je to už  len na dobrovoľnej báze. Možno si povedali, že načo budú ľudí zbytočne  trápiť a tiež stávať sa neatraktívni pre rastúce trendy radovánok či už kapitalizmu, alebo rozmáhajúceho sa  komunizmu. Tak je tu teraz Satan Claus. ktorý nám takmer denne zvoní na dvere a núka kadejaké akcie, lebo chce na nás zarobiť. Chladným kalkulom robí dojem, ako vám chce pomôcť, ale v skutočne chce pomôcť iba sebe. 
 
Paradoxne preto je tu –  mám taký pocit – útlm návštev predvianočných jarmokov. Ľudia hovoria – zas tam nič nebolo. Ale veď na tie jarmoky sa nikdy nechodievalo iba pre nákupy! Chodievalo sa pre atmosféru, preto, že sa tam stretli ľudia, pre vôňu grogu a dym opekanín. S ľuďmi sú ale iba problémy, načo sa odtrhávať od virtuálneho sveta  a svojej bubliny.
 
Niekto rieši čo s traumou, ak sa dieťa dozvie, že Ježiško predsa len tie darčeky nenosí. Ja sa ale stále viac a viac presviedčam o tom, že kto iný by nosil darčeky, ak nie on? 
Ak ateista je schopný tvrdiť, že verí existencii niečoho mimo čas  a priestor, beriem jeho myšlienky vážne a tiež tomu verím. Verím  takisto v ne-kauzalitu, nezištnú obetu, čo je predobrazom pojmu dar. Že dar sa daruje z lásky. Nie z kalkulu, nie je to obchod, ale iba láska. 
 
No láska, aby sa mohla darovať, musí sa prv zbaviť tiaže hriechov, toho čo ma robí otrokom. 
 
Autor: Jozef Kamenský, Slovensko, 18.12.2018
 
Zdroj: