13. úno, 2018

PI-NEWS.SK: Až príde vojna. Výpoveď Slovenského branca

V posledných dňoch ste niektorí z vás mohli zachytiť informáciu o tom, že sa chystá dokument o Slovenských brancoch v produkcii HBO s názvom „Až príde vojna,“ ktorý bude tento týždeň predstavený na festivale Berlinale.

No nebudem písať o ňom, ešte som ho zatiaľ nevidel. Ale vystupujem v ňom aj ja, viem, čo tam bude a určite rozvíri diskusiu, hlavne u nás doma.

Bude neutrálny, teda ani propaganda ani kompromit.

Ako branca ma pobúril úplne prvý sprievodný popis k filmu. Neviem, kto ho písal, no určite to nebol nikto zo štábu.

Nakoniec bol upravený na viacerých miestach. Mohol som sa z neho dozvedieť, že my nacionalisti chystáme modelovú spoločnosť založenú na izolácii a strachu, na diktatúre či totalite. Ešte k tomu pridám rôzne iné prívlastky a hodnotenia za posledné roky od tých, čo nás nikdy nevideli, ako nacionalisti, extrémisti, či dokonca vlastizradcovia, ktorých treba šmariť do basy či obesiť. Že sme kotlebovci, financujú nás Rusi či treba nás poslať na exkurziu do Osvienčimu, chystáme prevrat.

Všetko toto sú hodnotenia Slovenských brancov, ktoré sú založené na aktivitách súvisiacich s politikou či politickými cieľmi a rôznymi -izmami, s ktorými sa nestotožňujeme.

Neuveriteľné, čo sa o sebe dokážem dozvedieť, aký som zlý, najmä od tých, čo s fiktívnym patentom na pravdu bojujú proti šíreniu falošných správ. Avšak predtým, ako napíšu o nás nejaké hodnotenie, sa v súlade s novinárskou etikou ani s nami nestretnú, nedajú právo na odpoveď

Nuž – ale oni nás nechcú legitimizovať, lebo sme vraj zlí a proti demokracii a iným podobným hodnotám.

Či ako napísala o nás jedna nórska televízia na Facebooku, že otvorene nenávidíme národnostné menšiny. Toto skutočne netuším, odkiaľ to vzali, kto im to poradil.

Tak sa obracajú na rôznych analytikov, expertov a pseudoexpertov, ktorí sa akože venujú extrémizmu, ktorí nás tiež nikdy nevideli, nevedia, ako naša činnosť vyzerá. A nie zo zverejnených fotografií, to je až príliš pohodlné na ich povrchné expertízy a analýzy, ale naživo, na vlastné oči.

Na to, aby sme boli nejakí -isti, naša činnosť by musela byť naozaj politická.

Pre niektorých, čo majú voči nám predsudky, to bude asi ťažko prijateľné, ale naša činnosť vôbec nie je politická. Sme síce vlastenci, ale to nie je politická vlastnosť. To je ako sledovať majstrovstvá sveta v hokeji s pivom v ruke, byť oblečený v trikolóre a aspoň v tento moment nosiť Slovensko v srdci, byť hrdý na našich hokejistov. Za to, že som Slovák, viem, kam patrím, že sme konečne jednotní, že bojujeme, skrátka som vlastenec.

Je toto politika, či dokonca extrémizmus?

Naša činnosť, za ktorú nás z akýchsi príčin nenávidia, sú v podstate ako keby tréningy v športovom klube. Trénujeme, získavame zručnosti, dôležité pohybové návyky podobne ako v športe, postupy, stratégie, či dokonca poskytnutie prvej pomoci.

Avšak s tým rozdielom, že tieto zručnosti nepoužijeme v súťažiach, ale v krízových situáciách, nielen na záchranu seba či svojej rodiny, ale všetkých občanov. A nie, ako by sa patrilo na nacionalistoch, bez ohľadu na to, či je Slovák, Maďar alebo Róm. Všetci si zaslúžia ochranu a všetci si majú nárok milovať a brániť svoju vlasť, sú tiež medzi nami.

No ako športovci, tiež budeme bojovať aj za cenu života. Aby nás bolo stále viac, aby v tých najhorších časoch miesto paniky každý vedel, čo má robiť. Ani nie je pre nás podstatné, aby sme my viedli brannú výchovu na školách, ale aby aspoň bola. Aby aj deti boli pripravené, aby aj tie vedeli, čo majú robiť. Toto predsa nie je žiadny -izmus, toto nie je proti nikomu, nie sme nikoho nepriatelia.

Napriek tomu, že o nás píšu politické nezmysly, negatívne nálepky a konšpiračné teórie, som rád, že som sa naopak od politiky oslobodil. Aj keď stále mám svoj názor, už necítim potrebu sa politike aktívne venovať.

Miesto toho sa venujem športu, behám nielen po lese, otužujem si srdce ale aj ducha. Našiel som zmysel života aj v mojom pokročilom veku, mám príjemný pocit užitočnosti a nežijem zbytočne, že zrazu som ochotný raz zobrať do ruky ostrú zbraň a brániť domovinu.

Dúfam, že nikdy nebudem musieť a keď sa dožijem staroby v mieri a bez katastrof, budem na to všetko príjemne spomínať ako na „hru na vojakov“.

Autor: Martin Lipocký, Slovensko, 13.2.2018

Zdroj: