12. bře, 2018

PI-NEWS.SK: Prečo sa mimovládky prestali schovávať?

Fenoménom poslednej doby je otvorená podpora rôznych nadácií a ambasád pri ovplyvňovaní verejnej mienky. A bohužiaľ aj pri politických aktivitách.
 
V časoch po roku 1989 neexistovala žiadna občianska spoločnosť. Museli sme sa od piky učiť, čo znamená byť zodpovedný za svoje okolie, ako kontrolovať politikov, prípadne ako sa proti nim postaviť.
 
Nech si kto chce, čo chce hovorí, politikov netreba milovať. Politikov treba kontrolovať a prinútiť ich vyvodiť zodpovednosť.

Práve zodpovednosť je niečo, čo nám zrejme chýba. Stali sme sa ľuďmi, ktorí si zvykli na opateru štátu, ktorí si predstavujú, že vždy keď bude zle, niekto ich „zachráni„. Prestali sme sa zodpovedať za svoje vlastné činy, alebo naopak za svoju nečinnosť.

Namiesto toho čakáme na spasiteľov, záchrancov. Kde sa stala chyba?

Začiatky občianskej spoločnosti

Vladimír Mečiar bol človek, ktorý bol podľa mienky mnohých ľudí úzko spätý so starým režimom. Dnes je ťažko povedať, koľko percent národa ho podporovalo. Ale rozhodne bola časť, ktorá si priala jeho pád veľká, možno aj väčšinová.

V tom období sme mali pocit, že je to na nás. Živo sme sa zaujímali o veci verejné a pomoc so zahraničia sme vnímali kladne. George Soros bol človek, ktorého vízia otvorenej občianskej spoločnosti mnohých uchvátila. Nakoniec, je známe, že nebyť jeho pomoci, hlavný denník, ktorý odhaľoval Mečiarove prešľapy, denník SME by mal veľké problémy. Spoločnosť, ktorá vlastnila SME si za peniaze z Media Development Loan Fund (MDLF) postavila vlastnú tlačiareň. Od MDLF získala aj ďalšie dva úvery. Od januára 2013 je Alexej Fulmek členom predstavenstva v MDLF ktorý sa premenoval na Media Development Investment Fund (MDIF).

MDIF na svojích stránkach uvádza že SME bolo hlavným zdrojom nezávislých správ počas autoritatívnej vlády Mečiara. Sám MDIF o sebe prehlasuje, že je neziskovou organizáciou, ktorá pomáha financovať „nezávislé “ opozičné média. Bol založený v roku 1995 dvoma redaktormi Washington Post. Myšlienky sa okamžite chytil George Soros, ktorý obstaral úvodné financovanie pre štart MDIF. MDIF je hlavným bodom v realizovaní farebných revolúcií a aj u nás prostredníctvom SME pomáhal rozbehnúť tú modrú zhmotnenú vo forme SDKÚ.

Tak ako Sorosova pomoc pre denník SME sa činili aj mnohé zahraničné organizácie, a taktiež veľvyslanectvá rôznych krajín. Ľudia zobrali svoju zodpovednosť vážne a vo voľbách Mečiar nakoniec spoločným úsilím padol.

Na tejto skúsenosti vyrástlo to, čo voláme občianska spoločnosť na Slovensku. Lenže rieka peňazí, ktorá dovtedy tiekla prúdom naraz vyschla.

Množstvo ľudí to však nijako nevyrušilo. Nakoniec, získané skúsenosti tu ostali. Mimovládne spoločnosti sa stali pevnou súčasťou spoločnosti. Charitatívna činnosť, pomoc v sociálnej oblasti, ochrany prírody, ochrany kultúrneho dedičstva či ochrany zvierat sú chvályhodné aktivity, na ktoré dodnes ľudia radi prispievajú. Zdroje, ktoré išli dovtedy na politickú činnosť, pre tieto aktivity aj tak nikdy neboli primárne.

Činnosť mimovládnych organizácií bola dovtedy väčšinou spoločnosti vnímaná kladne.

Začiatok tisícročia

Na druhej strane množstvo aktivistov, „bojovníkov za pravdu“ ostalo bez zdrojov, ľahko získaných peňazí. Mnoho z politických mimovládnych organizácií, ktoré vznikali v deväťdesiatych rokoch ako huby po daždi sa preorientovalo na boj s veternými mlynmi. Vážne problémy v spoločnosti neboli. Tak ich bolo treba vymyslieť. Začali sa šíriť rôzne katastrofické hlásenia o biednej úrovni genderových, sexuálnych a minoritných práv. A samozrejme na tieto účely bolo treba opäť aktivizovať mimovládne organizácie.

Projekty sa rozbehli úspešne. Až tak, že bolo treba stále viac ľudí. Čím viac ich prichádzalo do sektoru, tým sa objavovalo stále viac problémov, ktoré bolo treba „riešiť„.

Väčšinová spoločnosť, však žiadne problémy nepociťovala a činnosť aktivistov začala byť vnímaná ako kontraproduktívna. A to bol moment, kedy sa začal lámať aj dovtedy kladný postoj spoločnosti.

Čím viac tlačili účelové mimovládky na presadzovanie svojej agendy – z ktorej žili – tým negatívnejšie boli vnímaní. Samozrejme, ideológia, ktorú presadzovali, nebola len snahou o „hľadanie renty„. Bola to aj súčasť obecného prúdu západnej spoločnosti, kde sa po období druhej svetovej vojny stali z pojmov ako biely, kresťan, vlastenec, heterosexuál, rodina priam vulgárne slová nehodiace sa do slušnej spoločnosti.

Migračná kríza – pád a vzostup

Kríza vyvrcholila počas prudkého nárastu migrácie, kde sektor politických neziskových organizácií sa vrhol do podpory migrácie a podpory islamu. To bolo niečo, čo množstvo ľudí doslova iritovalo a z ich členov sa v mnohých prípadoch stali neslávne známe osobnosti.

V tejto situácii dve veci pomohli. Prvou bola silná podpora Európskej únie, ktorá sa rozhodla, že migrácia je to, čo „potrebujeme„. A tak vláda, poslušná názorovému prúdu z Bruselu, mohutne dotovala ich činnosť a nijako neprotestovala a neobmedzovala ich činnosť. Nielen to, v byrokratických štruktúrach vládneho aparátu sa stále viac presadzovali ľudia vychovaní podivnými odbormi humanitných fakúlt z rôznych pochybných univerzít.

Druhým zásadným faktorom bola kríza s Ruskom. Mimovládne vplyvové organizácie jednoznačne podporovali protiruskú rétoriku a naskočili na vlnu obviňovania Ruska z akejkoľvek negatívnej  veci, ktorá sa objavila. Ich pomoc bola rovnako nedoceniteľná pre masmediálny stroj propagandy.

Ak v roku 2014-2015 bolo vo väčšinovej spoločnosti tendenciou skôr zakrývať pôvod peňazí, zdroje a vplyvy pri rôznych príležitostiach, o tri roky neskôr je už situácia diametrálne iná.

Spoločný front médií, neziskoviek s politickými cieľmi, zahraničných ambasád sa k svojmu dielu hrdo hlásia. Už sa nehanbia prehlásiť, že nás platil Soros, americká ambasáda, nórske fondy. Uzavreli sa do vlastných bublín, kde  je naopak vítanou príležitosťou sa pochváliť, s kým všetkým „spolupracujú„.

Mienka väčšinovej spoločnosti ich nezaujíma. Ak niečo poukazuje na odtrhnutosť a pohŕdanie okolitou spoločnosťou, je to práve tento fakt.

Mimovládne organizácie s politickými cieľmi

Netreba si pod pojmom mimovládne organizácie predstavovať nejaké absolútne zlo. To vôbec nie. V skutočnosti je veľká väčšina takýchto subjektov zoskupeniami, ktorých činnosť je pre verejnosť prakticky neviditeľná. Rôzne charity, záujmové spolky nevystupujú v médiách, nešíria nejaké názory, len ticho vykonávajú svoju činnosť. Niekedy majú príspevky z nejakého grantu, ale väčšinou žijú z 2% odvodu daní a zo sponzorských darov.

Toto je skutočná občianska spoločnosť. Pomáha tam, kde nedosiahne, alebo je neefektívny štát, kde si komunita musí vystačiť sama s vlastnou svojpomocou. Toto je podhubie, ktoré sa vytvorilo za vyše dvadsať rokov. Občianska spoločnosť žije svojim vlastným bohatým životom.

Okrem tejto prirodzenej občianskej spoločnosti tu však existuje sektor, ktorý by bez masívnych subvencií neexistoval. Je to sektor veľkých vplyvových organizácií. Ich zdrojom sú neustále sa zvyšujúce príspevky zo štátneho rozpočtu, zahraničné príspevky a zahraničná podpora. Častokrát sú to výhonky zahraničných organizácií, ktoré využívajú multiplikačný efekt nadnárodných sietí.

Organizácie majú dosah aj na medzinárodné korporácie, kde na základe masívnych kampaní a podpory z rôznych strán dokázali ovplyvniť politickú kultúru. Nástupom týchto korporácií a s nimi sprevádzanej tvrdo požadovanej kultúry sa mení aj okolité prostredie

S peniazmi a difúziou do rôznych štruktúr politického života a do médií tieto v podstate neorganizované štruktúry začali stále viac uplatňovať. Dochádza k prienikom a presunom rôzneho druhu a smeru z mimovládnych organizácií, do podnikovej sféry, do politického, kultúrneho života, alebo dokonca do školstva.

Presadzovanie politických ideológií začína byť stále nástojčivejšie a tvrdšie. Ľudia z mimovládok sa ujímajú slova a pokúšajú sa nastoliť režim totálnej kontroly. Na Západe sa im za posledné dekády podarilo presadiť špecifickú kultúru orwellovsky poňatej politickej korektnosti, ktorá nie je nič iné ako cenzúra a obmedzovanie slobody slova.

Je viac ako zrejmé, že v regulovanom prostredí moderného štátu, podobné organizácie, ktoré pracujú s politickými zámermi, je nutné regulovať tiež.

Iste máme slobodu organizovania sa a združovania, dokonca aj s politickými cieľmi. Nežijeme v ideálnej spoločnosti, s voľno tržnou ekonomikou a slobodou rozhodovania. Ak na základe spoločenskej zmluvy má štát monopol na násilie a obmedzuje slobodu pri tom, ako treba vychovávať deti, či ako narábať s peniazmi, nemal by dopustiť aby jeho monopol rozhodovať ohrozoval niekto druhý. Spoločenská zmluva sa netýka cudzích subjektov.

Je jedno, či to nejaká skupina ľudí vníma pozitívne. Nakoniec, vždy budú ľudia, ktorí sú všetkými desiatimi za prijímanie migrantov, či obmedzovanie slobody slova. Legitimita mimovládnych organizácií na tomto nestojí.

Kto má kontrolovať politikov?

Otázka z úvodu, kde sa stala chyba je asi v tom, že občania prestali svoj verejný priestor strážiť. Občianska spoločnosť je aj občianska zodpovednosť. Ťažko povedať, či je v tejto situácii možná kontrola politikov združeniami obyčajných občanov financovaných z vlastných príspevkov, namiesto fiktívnych občianskych združení, financovaných z externých zdrojov. Ale mali by sme sa o to pokúsiť a zobrať naspäť to, čo si uzurpovali spomenuté politické subjekty, tváriace sa ako mimovládne organizácie.

Zároveň je zodpovednosťou občanov, aby využívali demokratické mechanizmy a volili nie na základe intuície, ale aj starostlivej úvahy a dosiahnutých výsledkov.

Štát by mal jednak obmedziť sponzorovanie mimovládnych organizácií s politickými cieľmi, ideálne na nulu a tiež sa zamyslieť nad spôsobom ako tu v tomto priestore budú existovať subjekty, ktoré svoju existenciu podmieňujú cudzou, zahraničnou, podporou

Nielen kvôli tomu, že väčšina spoločnosti vníma politickú činnosť organizácií so zahraničným vplyvom negatívne, ale aj z ohrozenia mocenského monopolu štátu, nie je mysliteľné, aby na území krajiny fungovali úplne voľne. A už vôbec nie je mysliteľné organizovať politické akcie. To je prekročenie hrubej čiary.

Posledné udalosti ukazujú, že Slovensko je na akomsi rázcestí. Aj keď Lisabonská zmluva v konečnej fáze definitívne pochová štátnosť a suverenitu krajiny, nie je isté, či sa do konečnej fázy za vzniku Spojených štátov európskych dostaneme.

Do tej doby by sme mali presne vedieť, či chceme mať štát, alebo podriadenú provinciu. Či o veciach politických, sociálnych a kultúrnych bude rozhodovať slovenská vláda a slovenská byrokracia, alebo nikým nevolené mimovládne neziskové štruktúry. Ktoré mimochodom klamú v oboch adjektívach. Sú prudko ziskové pre svojich členov, celú subkultúru a k nim naviazaný lobistický priemysel. Zároveň im ide o moc a o vládu. A dnes už to ani nezakrývajú.

Autor: Juraj Poláček, Bratislava, Slovensko, 12.3.2018

Zdroj:

https://slobodnyvyber.sk/komentar-preco-sa-mimovladky-prestali-schovavat/