PI-NEWS.SK

2. led, 2019

Vojak armády Slovenskej republiky skladá prísahu:

Slávnostne prisahám, že budem verný Slovenskej republike. Sľubujem, že budem zodpovedne plniť úlohy, ktoré ozbrojeným silám vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky, ústavných zákonov, zákonov, a budem vykonávať vojenské rozkazy. Budem čestným, statočným a disciplinovaným vojakom. Som pripravený brániť slobodu, nezávislosť, zvrchovanosť, územnú celistvosť Slovenskej republiky a nedotknuteľnosť jej hraníc.
Na to som pripravený vynaložiť všetky svoje sily a schopnosti a nasadiť aj svoj život.
Tak prisahám!
„.

Je niekde súčasťou prísahy člena slovenskej armády záväzok umierať v mene záujmov Washingtonu či Bruselu? Nejako to tam nevidno.

Je armáda schopná brániť „slobodu, nezávislosť, zvrchovanosť, územnú celistvosť Slovenskej republiky a nedotknuteľnosť jej hraníc“ ? Bohužiaľ, súčasná armáda toho nie je schopná.

Tak prečo sa niekto diví kritickému pohľadu na smerovanie armády?

Autor: Slobodnyvyber.sk, Slovensko, 2.1.2019
 
Audio zde:

https://slobodnyvyber.sk/podcast/co-je-uloha-armady-slovenskej-republiky/


 

30. pro, 2018

Autora tohto článku mnoho ľudí pozná...

Keďže sú na jeho osobu zvaľované obvinenia a mnoho ľudí má na neho negatívny názor, ktorý sa zrejme nezmení, môže to ovplyvniť názor aj na nasledujúci text. Práve preto meno autora (zatiaľ) nezverejníme.

Ale text napísaný ešte v roku 2014 je prebraný doslova, pár klikov vo vyhľadávači napovie. Pre malých investigatívcov máme jednu prosbu. Nechajte si pátranie na neskôr, až potom, keď článok dočítate.

Článok „neznámeho“ autora

Viac, ako dve desiatky rokov sa treťosektorové organizácie venujú podpore informovanosti o ohrozených skupinách obyvateľstva v snahe znížiť, či úplne odstrániť ich negatívne vnímanie majoritou. Úmysel bol, ako to už v takýchto prípadoch často býva, dobrý. Dodnes je, hoci si už donori viac, ako kedykoľvek predtým uvedomujú, že sa niekde stala chyba. Ich dobré úmysly už dlho dláždia cestu, čo vedie priamo do stredu pekla: týrané ženy sú vďaka premysleným kampaniam na smiech ešte viac, než kedykoľvek predtým, diskusné fóra pod článkami o Rómoch pre istotu prestali existovať úplne. Milióny investované do osvety o homosexuáloch išli do plynu, pretože dokázali neuveriteľne polarizovať spoločnosť. Nimi vyvolaný pocit ohrozenia viedol dokonca k potrebe zákonodarného zboru ústavne definovať inštitút manželstva. Čo kedysi nebolo témou do debaty, považuje dnes väčšinová spoločnosť za problém hodný ochrany pred minoritou. Istú časť liberálne orientovaných občanov tieto kampane skutočne posunuli k úprimnej podpore menšín, u absolútnej väčšiny obyvateľstva však vyvolali úplne opačný efekt. Nenávisť k menšinám už dosahuje skutočne absurdné čísla. Jedným slovom – katastrofa.

Ale je to naozaj katastrofa pre všetkých? Určite nie. Prešpekulovaný donorský systém ochotný platiť, kedykoľvek sa objavilo slovo „Róm,“ či „homosexuál“ viedol k nenápadnému vzniku samostatného trhového segmentu, ktorého predmetom činnosti je presun finančných prostriedkov od darcov k zdanlivému konečnému prijímateľovi s obrovskou, často až 100% maržou pre sprostredkovateľa. Rakovina má dnes podobu niekoľkých desiatok ľudí, zúčastňujúcich sa udržiavania pyramídovej hry v chode a organizácií umožňujúcich legálne transfery od právnických osôb k osobám fyzickým.

Systém dosiahol istú formu dokonalosti a v podstate na ňom nie je čo vylepšovať. Má svojich ideológov, má ľudí zabezpečujúcich legislatívnu ochranu, má pešiakov a tiež užitočných idiotov. Tí z nejasného pocitu viny za príslušnosť k majorite cítia povinnosť nadštandardne podporovať čokoľvek, čo ideológ označí za dobré a správne a často konajú už iba zo strachu, že budú označení za nositeľov nejakej formy fóbie, alebo nedostatočne pokrokových aktivistov.

Môže to vyzerať ako nedostatok dôvtipu, zdravého rozumu, či kompetencie. V skutočnosti nie sú tvorcovia katastrofálnych kampaní žiadni naivní hlupáčikovia. Naopak. Vedia veľmi presne, že práve tento druh kampane pomôže udržať problém pri živote a teda udrží pri živote aj ich. Ak by ich činnosť skutočne viedla k náprave krívd a vyriešeniu problému, stratili by donori dôvod dotovať ho a peňazovody by vyschli. Platí jednoduchá matematika: čím je problém väčší, tým je vyššia šanca presvedčiť donorov, že sa s ním oplatí bojovať aj za cenu vysokých finančných strát. Preto kampane schválne nastavujú konfrontačne a doslova vyhľadávajú mediálne atraktívne konflikty, z ktorých vždy vychádzajú ako morálni víťazi statočne odolávajúci tlaku majority.

Ideálny mechanizmus pôsobenia: skutočne existujúci problém – jeho mediálna uzurpácia a nafúknutie – donor s nejasným pocitom viny neochotný hľadať vlastné riešenia – akceptor schopný poskytnúť „riešenie“ donorovho pocitu viny výmenou za jeho peniaze – obvinenie kritikov z fóbie. Tu sa kruh uzatvára.

Možno by pomohlo pochopiť túto jednoduchú vec: problém žiadnej minority nevyrieši žiadna kampaň. V najlepšom prípade naň dokáže upozorniť. Najčastejšie ho však v podaní týchto odborníkov ešte viac zhorší. V neprospech absolútnej väčšiny ohrozenej menšiny. V prospech hŕstky šikovnejších, ktorí sa včas chopili šance. Pre tých bolo nedávne rozhodnutie parlamentu o ústavnej ochrane manželstva doslova živou vodou a uistením, že ich boj bude musieť byť stále väčší a statočnejší. A tým pádom drahší, notabene.

Dobrou správou je, že ako každý zhubný nádor smeruje aj toto ochorenie systému k vlastnej záhube. Je preň stále zložitejšie presvedčiť donorov, že vyhadzovať peniaze z okna na vydieračské kampane a posilňovať nenávisť a skutočné fóbie je dobrý nápad. Nemerateľné, alebo prinajmenšom sporné prínosy predražených kampaní tiež nepridávajú donorom na chuti investovať a rozumne sa začínajú obzerať po zaujímavejších témach. To v ideológoch logicky vzbudzuje nervozitu a agresivita v boji o prístup k žrádlu sa stupňuje. Paranoidné hľadanie nepriateľa vedie doslova k absurdným výsledkom: kým kedysi ste museli autentického homofóba hľadať lupou, dnes už je podľa stránky homofobia.sk divný takmer každý, pričom vám stránka poskytuje skutočný bonus: možnosť nahlásiť prejavy homofóbie (!). V plánoch kampaní je na jednom z prvých miest snaha získať na svoju stranu intelektuálov s vysokým mediálnym výtlakom. Aj táto stratégia postupne stráca na účinnosti a postihla ju prudká inflácia. Skutočné osobnosti ochotné postaviť sa za pochybnú stratégiu sa hľadajú stále ťažšie a tie neskutočné už takmer nikoho nezaujímajú. Aj preto, že podporujú vždy a všetko, čo sa práve oplatí podporiť.

Kampaň môže byť jedným z nástrojov, ktorý má zmysel, ak je vedená správne a ak dokáže na konci vyprodukovať merateľné zlepšenie postoja cieľovej skupiny. Tie naše však majú úplne opačné zameranie a ak by sa čosi také stalo v komerčnej sfére, znamenalo by to pre neschopnú agentúru doživotný dištanc. V komerčnej sfére sa ale pracuje s peniazmi, ktoré niekto konkrétny musel zarobiť predajom konkrétneho produktu a tak má k peniazom z predaja vlastnícky vzťah. Je teda predpoklad, že bude konať racionálne a vyžadovať zodpovedajúce plnenie. Donorské peniaze v treťom sektore majú opačný charakter, ich majiteľ sa svojich vlastníckych práv ku nim vzdáva výmenou za veľmi nejasný pocit, ktorý so skutočne vynaloženou čiastkou prakticky nesúvisí. V tomto sa donorské peniaze až nebezpečne podobajú eurofondom, o neefektívnosti ktorých kolujú doslova legendy. Opodstatnene.

Čo sú základné komunikačné chyby, vydávané v pochybných kampaniach za prednosti? Budovanie pocitu výlučnosti, napríklad. Neustále omieľané poukazovanie na inakosť a všetky možné odlišnosti, pretože ak ste naozaj ostentatívne iný, prečo by ste mali mať rovnaké práva? Keď čítam vyjadrenia o tom, ako je niekto hrdý na svoju homosexualitu premýšľam, ktorá múdra hlava mu čosi také pošepkala. Byť hrdý na svoju sexualitu je in? To akože mám byť hrdý na to, že som heterosexuál? Čo má sexuálna orientácia spoločné s hrdosťou? Je tiež neskutočne kontraproduktívne pracovať s podsúvaním pocitu viny. To už dnes funguje presne opačne a vedie to iba k postupnému znecitlivovaniu verejnosti na skutočné krivdy.

Aby sa nezabudlo: mám porozumenie pre absolútnu väčšinu potrieb homosexuálne orientovaných občanov. Ak mi ich vôbec niečo dokáže zoškliviť, sú to práve tie trápne a samoúčelné exhibície, ktoré o skutočných potrebách homosexuálne orientovaných občanov nevypovedajú absolútne nič. No ako som sa dozvedel nedávno, som preto homofób a so mnou dokonca Viktor Horján a Marcel Nemec. Obaja síce homosexuáli, no s nevhodným postojom k Pride. Ak si niekto trúfne spochybniť osoby organizátorov Pride a nesúhlasiť so spôsobom prezentácie témy, je jednoducho homofób bez ohľadu na sexuálnu orientáciu a hotovo. Výhradné práva na definíciu homofóbie si na Slovensku už dávno uzurpovala skupinka ľudí, ktorí sú všetkým iným, len nie reprezentatívnou vzorkou tejto menšiny. A áno, majú značný mediálny výtlak a prístup k donorským peniazom a kvôli tomu si otvorený konflikt s nimi každý dobre rozmyslí.

Skúste si na pár sekúnd predstaviť, čo strašné by sa stalo, ak by nezmyselné dotácie na rok, či dva ustali. Ak by náhle prestali fungovať peňazovody, do ktorých sa dnes na jednej strane lejú milióny a na druhej strane vypadávajú prajdy a perfídne kampane v médiách, ktoré ľudí len nasierajú. Začali by sa pogromy na Rómov? Prenasledovali by homosexuálov úderné skupiny krvilačných konzervatívcov? Začali by nedávno účinne prevychovaní slovenskí muži opäť mlátiť každú piatu ženu? Nie. Nestalo by sa vôbec nič zlého. Možno by sa nestalo vôbec nič.

No najskôr by si verejnosť oddýchla od neustávajúcej masáže a obviňovania a po čase by možno zas bola ochotnejšia načúvať argumentom tých, ktorým sa v tejto spoločnosti naozaj žije ťažšie. Lebo naši homosexuáli to majú naozaj ťažšie, ako my. V niečom oveľa ťažšie a niekedy nie je ľahké si to pripustiť. Lebo kríž, s ktorým prišli na svet im bráni prežívať naplno veci, ktoré sú pre nás samozrejmé. Lebo narodiť sa ako Róm v osade je peklo, ktorý by neuniesol len tak hocikto a prakticky z neho niet úniku. Ak by dnes prišiel na svet nový Einstein v Jarovniciach, zrejme by sme to nikdy nezistili a v správach na JOJ by sme ho videli v hlúčiku ufúľaných detí kúpajúcich sa v stoke. Problém teda skutočne existuje. Problémom tohto problému však je, že na ňom parazitujú profesionálni aktivisti, ktorí si často riešia úplne vlastný problém s účtami a zloženkami.

Riešenie je jednoduchšie, ako by sa mohlo zdať: okamžité a nekompromisné odrezanie profesionálnych príslušníkov ohrozených menšín od zdrojov pochádzajúcich z tretieho sektora. Ak sú takí šikovní a nepostrádateľní, ako sa nám roky snažia nahovoriť, dokážu si iste zabezpečiť peniaze vlastnou hlavou. A možno sa raz dočkáme kampane, v ktorej sa hovorkyňa nespravodlivo odmietaných opravárov pračiek Romana Schlessinger bude bojovne zastávať práv svojich kolegov na povinné prehliadky odtokových čerpadiel každých šesť mesiacov. Nič proti tomu, ak si ju sami demokraticky zvolia a ak si tú bohumilú činnosť bude konečne platiť zo svojho.

Autor: Slobodný Výber, Slovensko, 30.12.2018

Zdroj:

https://slobodnyvyber.sk/komunikacna-katastrofa-v-informovani-o-mensinach/


 

18. pro, 2018

Nechcem sa dotknúť nikoho viery, len sa tak slovne hrám. Ono všetko má svoje tiene, kadečo sa zopsuje, podobne ako god je odzadu dog. Kedysi jazyk nebol vyhranený, povedzme starí Egypťania mali rovnaký výraz pre dve protikladné veci, len tam musel byť rozpoznaný kontext a nejaká drobná odlišnosť povedzme v intonácii. Ani od zla k zlatu  nie je ďaleko, a ani naopak nie...

Príroda, či Boh, to všetko má rado ekonómiu, praktické zjednodušenie. Diamant je len vysokostlačené uhlie, príroda potrebuje k novému životu aj život odumretý. Chcete fyzicky prežiť? Zabite a požierajte svojich starších druhov v evolúcii. Tu som už síce zabŕdol aj do iného aspektu bytia, no tiež ide o ekonomiku.  Ale to vec zložitá, to by sme si vysvetlili inokedy,
 
Nuž ťažko sa mi teraz vyzlieka z tejto titulky agresívnej voči tým, ktorí veria na Santa Clausa. Veď kultúrne konštrukty sú , ako sme sa poučili pevne spojené s citovým životom aj hociktorého ateistu. Konečne neradno zraňovať city ľudí tiahnucich k euroatlantickej komunite, ani samotné city anglosasov, či ani city necitlivých konzumistov. 
 
Sme ponorení do pravdy kultúrnych rytmov, a aj do kadejakých rôznych iných, je ich hromada. A to ako ovce, či teľce, ktoré vedú na porážku. V obdobiach otrokárskych sme za otrokárstvo, v dobách kráľov sme za feudalizmus, za demokracie sme demokrati. Pochopenie toho čo robíme je veľmi zriedkavé a zriedkavá je aj pravá sloboda. Ona tu bola vždy, teda myslím tým celý Ves-mir, nie našu momentálnu evolučnú bublinu. 
 
Slobodný je nezávislý a ten, ktorý tvorí sám zo seba. Samozrejme v absolútnej miere toto nemôže mať nikto z ľudí, no treba sa k tomu hlásiť. Čo je opakom slobody? 
 
Opakom slobody je, ak niekto chce z teba nevyvinutého, nedovyvinutého tvora, ktorý nemá schopnosti na život adekvátny vývojovému stupňu, aký je z globálneho hľadiska teraz potrebný, nutný. Lenže my sme ponorení do túžob chcieť slobodu a mať ju. Čo nám môže brániť ju získať? Čo nám môže brániť získať pokrok v rozvoji samostatnej, slobodnej individuality? Predsa ilúzia slobody a pokroku, lož o tom všetkom. Podobne ako v tom Matrixe. 
 
To, čo je vedené, čo je iba vo vleku, to má vždy súvis s nemohúcnosťou, s nedostatkom energie, tepla. Je tam chlad, dokonca mráz. je tam síce tvorba, ale chladná, strojová, mechanická. Ako keď čisto neosobnými silami vzniká kryštál, alebo len chladný myšlienkový konštrukt. Ktorý nepracuje pre nejaký Celok, len v odrhnutí iba sám pre seba. Vyžíva sa v sebe samom aký je nádherný, a to až do svoje smrti, kedy ho ako snehovú vločku usmrtí teplo …
 
Ježiš pre mnohých ani nežil, ale Santa je sympatickejší svojou ešte viac mýtickosťou. Santa je lepší, lebo že vraj všetky mýty sú blud a keďže mýty potrebujeme, nevadí, že ide o typ špagetových monštier. Veď my sa chceme iba baviť! Kristus dokáže byť  aj nebezpečný svojimi výzvami po čistote duše, po obmedzení slobody v hedonizme. 
 
Tu sa pozastavím a pripomeniem jednu dôležitú vec. Žijeme v dobe, kedy sa cení myslenie, ide o ideačnú kultúru v tom najhlbšom zmysle slova. Máme tu ľudí, ktorí v pohode priznajú, že pevná hmota neexistuje, že energia hrá prím. Ale aj tak nepôjdu ďalej, nepripustia onej v celku aj neznámej energii osobité bytie ako inteligencii, pretože sa pre toto nepoznanie zhypnotizovali. To nie je už len  skúsenosť môjho hmatu, to je už myšlienková viera.
Ateizmus dneška naberá akýsi mystický level. Napríklad otázku, že čo bolo pred Veľkým treskom, teda vznikom hmoty ošetrujú myšlienkovým konštruktom, že takáto otázka ani nemôže vzniknúť, pretože pred Big bangom nebol čas.  A teda že čosi bolo, ale nie to, čo my tu teraz poznáme. Je toto vôbec nejaká relevantná odpoveď s priamym dôkazom? 
 
Všetci veríme, aj chceme byť obdarúvaní, aj chceme obdarovať. Hoci jedni tomu hovoria zmysel vesmíru, druhí evolučná výhoda, či marketingová vychcanosť.  Ale zostaňme pri tom Satanovi a jeho vysokej inteligencii, no chladnej a tej, ktorá zotročuje. 
 
Ľudstvo sa naučilo vyrábať umelé svetlo a umelé teplo. Digitálna technika simuluje sociálne vzťahy, citový život, a vôbec život. Osvojujeme si pojem – virtuálny svet. A v tom virtuálnom svete nás chytajú na rôzne návnady pre zisk, pre chladný egoizmus. V tomto virtuálnom svete je naša osoba rozložená na veľmi zjednodušené parametre, je vyňatá zo sveta nekonečných rozmerov do umŕtvujúcej sploštenosti. Predsa len to vyhovuje mnohým ľuďom, ktorí sa nechcú trápiť zložitosťou sveta a hlavne nie skutočným pokrokom seba samých. Samozrejme niekto to nahliadne, ale nie každý.
 
Je zaujímavé, ako komunisti v ZSSR premenili sviatky narodenia Krista v kult Deda Mráza, ktorý mení všetko v sneh a ľad, pričom sa veľmi podobá na západného Santa Clausa. Údajne ho vymyslela spoločnosť Coca Cola . Chladná myšlienka o marketingu odetá do červeného. 
Kapitalizmus sa ale našiel ako ekonomicky úspešnejší, pretože okrem iného, a aj toho dobrého,  vedel šikovnejšie, lepšie, vytvoriť ilúziu slobody, a na ňu, na ten Matrix nalákať svoje obete.
 
Denne nám lichotia akí sme múdri, krásni a slobodní.  Presne ako podomoví díleri, pretože vlastne oni obchodníci sú.  Merkúr, pán marketu kedysi behával v  okrídlenej helme, dnes to stíha aj Santa na saniach tiahnúci z krajiny ľadového rozumu.
 
Veď kto by to mal rád, ak by mu vyčítali chyby a ešte by sa musel nedajbože zmeniť? Pracovať na sebe? Ťažkej lopote na sebe sa štítia aj workolici a podľa nejakého kňaza aj worholizmus  patrí do tej posadnutosti poludňajším démonom a ide o hriech lenivosti, vonkajšie zdanie činnosti klame. Pôvodne totiž sa acedia-lenivosť týkala hlavne lenivosti ducha.
 
Ľudia kedysi mali o týchto veciach asi jasnejšie povedomie a napríklad, taký pochod čertov predvečer Mikuláša nebol o senzačnom divadle na pobavenie. Ten pochod krampusov často aj negramotnému ľudu ukazoval, že Satan ozaj existuje, no netreba sa báť, on je na reťazi. Títo čerti-krampusovia chodievali zásadne s reťazou, alebo v klietke. To je o tej pravde, že aj ten Satan iba slúži a je tu aj na niečo užitočný, a aj to, že aj otrokár, je svojim spôsobom tiež len otrokom, nástrojom niekoho iného.
 
A vlastne aj to, o čom teraz píšem poznajú Európania, ktorí žijú, alebo žili časť roka uprostred mrazu a snehu  a pretavili tieto svoje skúsenosti do mýtov a rozprávok. Veď o čom je taká Snehová kráľovná? Kajovi padne do oka čriepok zrkadla, ktoré všetko kriví na zlé a v tomto stave ho dovedie Snehová kráľovná do krajiny ľadu s snehu. (do Laponska, odkiaľ je aj náš Santa) Tam, kde nie je teplo citu, ale zdá sa, iba chladný rozum. Takmer zamrznutého Kaja vyslobodí teplo lásky.
 
Ale aby sme zlomyseľne nepoukazovali iba na jeden aspekt reality, treba povedať, že Európania tiež radi privádzajú myšlienky k syntéze.
 
Naše podnebie a vzťah k nemu sa pretavil do kultúry, do vnímania sveta. Máme tu často obrazy protikladnosti, ktoré vytvárajú akúsi realitu stredu, vyrovnanosti. Napríklad obraz studenej, zasneženej, v podstate mŕtvej krajiny ponorenej do tmy, kde zavýja meluzína, ale tam kdesi v údolí žiari z domčeka také malinké svetielko.  V domčeku z kozuba sála teplo, a ešte krajší  druh tepla sála z ľudí obývajúcich tento domček. Rozprávajú si príbehy  o živote a spolu pripravujú večeru. Neutešený stav, ktorý vládne vonku pripomína azda iba námraza na sklách okien, lenže oni omámení teplom svojich sŕdc v nej vôbec  nevidia smrť, ale naopak nádherné kvety. A tak chladná realita prehriata srdcom dostáva iný rozmer bytia. Aj to treba povedať …
 
Ľudia kedysi pristupovali k svojej duši a k prírode citlivejšie, vnímali jej rytmy. Keď sa umŕtvovala, robili to spolu s ňou. Duchovia prírody odchádzali z jej tiel a oni sami sa takisto snažili stiahnuť z pudovosti do ríše myšlienok, do oného sveta a azda to začalo už Samhainom. Pre človeka minulosti smrť predstavovala niečo iné, bol to len iný svet. Viac ako smrti tela sa hrozili zakliatia. Povedzme Sizyfos musí za svoju neukáznenosť v pudoch pykať monotónnou, mechanickou  činnosťou na celé veky. Veď je to sen každého technika – ten kameň donekonečna valiť hore a dole. Perpetuum mobile! Nuž prečo hlavne v tejto dobe opakujeme , že nechceme byť ako stroje? Lebo sme ponorení do idei slobody a zároveň naozaj je tu tendencia urobiť z človeka stroj, závislého otroka. Niekto sa zdesí a utečie, inú „žabu“ varia pomaly … 
 
Kedysi u katolíkov bol počas adventu prikázaný pôst, ale začiatkom 20. stor. to zrušili, je to už  len na dobrovoľnej báze. Možno si povedali, že načo budú ľudí zbytočne  trápiť a tiež stávať sa neatraktívni pre rastúce trendy radovánok či už kapitalizmu, alebo rozmáhajúceho sa  komunizmu. Tak je tu teraz Satan Claus. ktorý nám takmer denne zvoní na dvere a núka kadejaké akcie, lebo chce na nás zarobiť. Chladným kalkulom robí dojem, ako vám chce pomôcť, ale v skutočne chce pomôcť iba sebe. 
 
Paradoxne preto je tu –  mám taký pocit – útlm návštev predvianočných jarmokov. Ľudia hovoria – zas tam nič nebolo. Ale veď na tie jarmoky sa nikdy nechodievalo iba pre nákupy! Chodievalo sa pre atmosféru, preto, že sa tam stretli ľudia, pre vôňu grogu a dym opekanín. S ľuďmi sú ale iba problémy, načo sa odtrhávať od virtuálneho sveta  a svojej bubliny.
 
Niekto rieši čo s traumou, ak sa dieťa dozvie, že Ježiško predsa len tie darčeky nenosí. Ja sa ale stále viac a viac presviedčam o tom, že kto iný by nosil darčeky, ak nie on? 
Ak ateista je schopný tvrdiť, že verí existencii niečoho mimo čas  a priestor, beriem jeho myšlienky vážne a tiež tomu verím. Verím  takisto v ne-kauzalitu, nezištnú obetu, čo je predobrazom pojmu dar. Že dar sa daruje z lásky. Nie z kalkulu, nie je to obchod, ale iba láska. 
 
No láska, aby sa mohla darovať, musí sa prv zbaviť tiaže hriechov, toho čo ma robí otrokom. 
 
Autor: Jozef Kamenský, Slovensko, 18.12.2018
 
Zdroj:
 
10. pro, 2018

40 ročný Emmanuel Macron je ešte stále ikonou progresívcov...

S mohutnou podporou médií suverénne vyhral francúzske prezidentské voľby, podobne ako pred rokmi u nás Andrej Kiska. V kampani nehľadel príliš na reálnosť svojich predvolebných sľubov. Nakoniec asi ani nerozumel o čo ide, syn z prominentnej lekárskej rodiny životné osudy robotníckej triedy nikdy príliš nepoznal. A iste sa k nej nepriblížil ani z pozície investičného bankára.

Emmanuel Macron je stúpencom migračných tokov do Európy, ktoré pokladá za pozitívne pre vývoj kontinentu. Spolu s nemeckou kancelárkou Angelou Merkel vykonával v tejto veci nátlak na neposlušných členov únie.

Známy je jeho konflikt s talianskym lídrom Matteom Salvinim, ktorý Matteo v pohode a s úsmevom ustál. Rovnako je známe povýšenecké vystupovanie francúzskeho prezidenta voči menším štátom Únie, či jeho drzé, miestami až neokrôchané, vystupovanie voči Vladimírovi Putinovi ohľadom Sýrie.

Dnes bezradné francúzske úrady tvrdia, že protestom „pomohlo“ Rusko. Skôr sa ale zdá, že úrady iba hľadajú zámienku na ospravedlnenie násilia svojich silových zložiek a často zbytočne násilnú represiu voči protestujúcim.

„Rusi“ by mohli teoreticky vo Francúzsku udrieť po „rozbuške“ ale ten „sud s pušných prachom“ sa už dlho plnil vo francúzskej a bruselskej réžii v rámci realizácie ideí progresívneho liberalizmu.

Že ide o idey drahé, to francúzsky proletariát cíti na svojich osobných účtoch až príliš. Láska k vlasti je o niečo iný príbeh, dosť o výchove, ale láska k „ideovým hodnotám“ ide u pospolitého ľudu naozaj cez žalúdok.

Progresívny liberalizmus nemá v sebe potenciál udržať tvorbu hodnôt na potrebnej úrovni. Môže fungovať bezproblémovo len dovtedy, kým neminie rezervu hodnôt vytvorenú predošlými generáciami a vládami.

Je to dôsledok jeho vertikálneho usporiadania. Na jednotlivých úrovniach rozhodovania chýbajú nielen praktické životné skúsenosti robotníckej triedy ale aj vzdelané technické kádre všeobecne.

Spoločnosť sa tak snažia riadiť rôzni kaviarenskí intelektuáli, navyše veľmi často z pozície mimovládnych organizácií, kde nemajú ani len formálnu zodpovednosť za výsledok. Až príliš často pôsobia ako keby si mysleli, že peniaze sú z bankomatu. Nakoniec neraz pochádzajú z rodín, kde sa už generácie neživili nielen fyzickou, ale ani len duševnou technickou prácou.

Potom veselo bojujú proti svojim spoluobčanom pod zámienkou boja proti „rasizmu“, „extrémizmu“, „xenofóbii“ či inej fóbii, stíhajú za názor, cenzurujú. A to všetko stojí peniaze.

Na potreby bežného občana nemyslia, nakoniec ani im nerozumejú, vždy boli od nich vzdialení.

Pri ich „progresívnych“ ideách na náklady nehľadia a ani na uskutočniteľnosť plánov. Napríklad štúdia o možnosti Slovenska poskytnúť domov 38 miliónom nových obyvateľov akosi opomenula fakt, že v našich zemepisných šírkach treba aj kúriť.  A na podkladoch z takýchto „odborných skvostov“ vznikajú tie „eurohodnotové“ rozhodnutia.

Keď štátna kasa nedokáže už financovať vzletné idey „intelektuálnych elít“ tak sa pracujúcej chudobe proste zdražie benzín a nafta a zoberú iné sociálne benefity. Nech sa „nevzdelaná chudoba“ stará o seba ako vie.

Naproti tomu napríklad nad nákladmi sprevádzajúcimi migračné toky “progresívne elity“ neuvažujú a kladenie otázky o ich udržateľnosti posúvajú do roviny, xenofóbie, podľa nich trestnej.

Zákonite je potom len otázkou času kedy takto natlakovaný spoločenský hrniec prekypí. Čas kedy zníženie životnej úrovne proletariátu dospeje do stavu, kedy hnev pracujúcich prevýši strach z následkov stretu so štátnou mocou. Protesty v Belgicku či Holandsku ukazujú, že občianske nepokoje čakajú ďalšie štáty.

Objavujú sa prvé náznaky aj na Slovensku. Prichádza európska jar?

Autor: Miro Juriš, Slovensko, 10.12.2018

Zdroj:

https://slobodnyvyber.sk/pariz-a-zlte-vesty-prichadza-europska-jar-a-s-nou-sumrak-progresivneho-liberalizmu/


 

 

6. pro, 2018

Už dávno veda ukazuje racionálnu a intuitívnu funkciu mozgových hemisfér a tvrdí, že ideálom je mať to v rovnováhe... 

Spolu s tým prichádza viac do módy holistický obraz sveta, celostná medicína a pod. Jednoducho človek by mal byť čím všestrannejší, jednostrannosť speje k nenormálnosti. Však v mnohých jazykoch slová pre svätosť, zdravie a celok majú rovnaký koreň. Naproti tomu symbol zla sa odjakživa zobrazoval v nejakej vyhranenosti tvarov, napr. Satan je tu v podobe rožného dobytka, kde roh predstavuje skonstnatelosť, jednostrannú vyhranenosť. Krása a mladosť,  naproti škaredosti a starobe,  má črty v rovnováhe, ešte nevyhranené, tvárne.

Tiež stredná cesta, stred medzi extrémami,  bol odjakživa ideálom kultúrneho ľudstva. Majú to hlavné náboženstvá a veľké filozofie. A my ako Slováci máme dokonca aj to šťastie, že sme v strednej Európe, teda máme pre ideál najlepšie podmienky. Že to nie je v súlade s realitou? No lebo sme túto príležitosť vôbec neuchopili, zahadzujeme ju. Otázka je tu,  len kam sa pridať, ku komu sa pridať.

Hrozím sa tejto mentálnej, duševnej a duchovnej prázdnoty, hanbím sa za túto neschopnosť vôbec vnímať seba samých. My vôbec neuvažujeme tak, že kto sme, čo chceme byť, ale na ktorý krk sa máme zavesiť. Nie je toto povaha onoho bájného Trolla s otrockou povahou?

Uvažuje vari nejaký hrdý Brit, či Nemec, že kam má patriť? A môže vôbec človek bez vôle patriť na Západ? Darmo sa tam formálne prihlási, ale ak nemá svoje Ja, a je vnútorne prázdny, nikdy nebude Západ.

Tak už som to prezradil …

Veru u prázdnych ľudí kvitnú takéto názory: Teraz sa láme, či patríme na Východ alebo na Západ. Stredná cesta neexistuje.“

Človek ťažko uverí tomu, že v politike sa pohybujú iba hlupáci, možno je to inak, možno ide o chytračinu, že ako presvedčiť jednoduchých ľudí. Kto je tu ale na Slovensku tak jednoduchý, aby uveril vete, že stredná cesta neexistuje? Však to, že povedzme Putin je bakaný sa dá povedať aj inteligentnejšie, nemusíme sa znižovať k ľuďom IQ-tykve.

Všeobecne je ale v hláškach rôznych elít taký chaos, že na ich rozuzlenie, na pochopenie pointy čo chcú povedať, potrebujeme dobrého psychológa, alebo možno aj psychiatra.
Veď tu máme tak protirečivé výpovede. Chcú multi-kulti, demontujú národy, chvália inakosť, ako napr. aj islam, tvrdia, že východ a západ neexistuje, ale zároveň chcú k anglosasom, chcú byť západ a kresťanstvo je fuj.

Buďme trocha benevolentní, títo ľudia  s tak chaotickými hláškami nemusia byť zlí, len možno nemajú dostatočnú kultúru vyjadrovania, sú to proste tiež iba Slováci s absenciou racionality. Veru najväčším dôkazom pre jednoznačne ne-západnú orientáciu Slovenska,  sú jeho obdivovatelia Západu, ktorí jednoznačne vykazujú iracionálnu štruktúru mozgu, teda východnú. Sú tu ale aj  takí prozápadní, ktorí naozaj sú v súlade so sebou samými, lenže títo nepotrebujú neustále hádzať špinu na východ.

Konečne to, že ľudia sú na Slovensku na východ či na západ je normálne, hlavne tu v strednej Európe, čo sú ale archetypálne nutkania, ktoré s politikou nemajú nič spoločné. S tým nenarobíme nič, ak samozrejme nechceme nového Hitlera.

Prozápadní jednoducho chcú ich prosperitu a to, čo sa im zdá ako sloboda. Každý chce žiť dobre, dokonca aj môj pes a tomu sú naše západo-východné spory šumafuk. A nie len on, aj tá myš vonku, a každý život, dokonca aj ten, ktorý práve papáme.

Takže z veľkej časti stojí prozápadná orientácia na idei rovnakej, akú má každý tvor, ktorému ide nie len o telesné prežitie, ale aj o pôžitky, rozkoše. Každý chce predsa nový smartfón s ešte sofistikovanejším špehovaním dílerov, chceme lepšiu medicínu, ktorá vylieči dôsledky nášho darebáckeho spôsobu života. Chceme čím menej robiť a viac zarobiť a mať viac pôžitkov a zážitkov a stimulácii pudov.

Proti tomu ani toho veľa nenamietam, je normálne chcieť žiť slušne.

Vývoj sa ale nedá preskočiť, pubertiak sa nestáva dospelým zapálením si cigarety. Skutočná dospelosť nie je ani absolútna sloboda, práve naopak – dospelým sa stávame vtedy, ak sme schopní obete pre druhých.

Ako títo naši prozápadní, resp. východo-fóbni sú zrelí pre ten Západ a ich uvedomelosť, zodpovednosť, schopnosť podriadiť sa pre niečo vyššie? Chytím ich za slovo a poviem, že oni ako „východné hnidy“ nemajú na západe čo robiť! Určite môj rusofilný postoj je prozápadnejší, ako ich pro-západniarstvo.

Opýtajte sa týchto milovníkov Západu, či by boli pripravení okrem tých jalových rečí aj pracovať na zlepšení života v krajine, či okrem dupania na námestiach vedia aj čosi užitočné pre spoločnosť aj robiť, nie len frflať povedzme na zlú obsluhu a nevhodný kukuč predavačky, ale či sú schopní slúžiť aj oni sami. Nie jalová kritika, ale práca a konkrétne plody.

Však buďte, buďme  Západ! Prečo ste iba bezduché východné telá? Prečo ste iba otroci bez vlastnej identity? Prečo nechcete niesť osobnú zodpovednosť, ale iba sa na niekoho zavesiť?

Kde by bol  dnes Západ, keby neprebral morálku onoho východniara z Nazaretu? A uplatňoval ju síce často povrchne, ale epigeneticky dôsledne.

Ale poďme ešte ďalej do histórie. Kde by bol dnes Západ, ak by sa na dnešnom Donbase nevyvinula Indoeurópska kultúra, ktorá okrem skrotenia koňa vynašla bojové vozy a ctila si viac ako pozemské statky ideály cnosti? Západ vznikol na východe, aj keď pravda za tom Západe vydal svoje plody. Dobré, ale aj zlé. Aj vám sa zdá, že Západ je už len o konzume?

My sme dnes naozaj zaostalí, lebo Uhry neboli tak dôslední v dodržiavaní zákonov ako povedzme Germáni. V stredovekom Berlíne mali zákony proti ostentatívnemu vystavovaniu prepychu a nevernice pochovávali zaživa do zeme. U nás upálili najmenej čarodejníc a ak áno, tak to iba v mestách, ktoré boli nemecké a všetky mestá boli nemecké.

Západniar si z kresťanstva zobral podstatu a tak sú aj názory, že pri zrode kapitalizmu stála aj morálka protestantizmu. To sa týka hlavne USA.

Blahobyt Západu tu nie je prvotne vôbec nejakou neobmedzenou slobodou, ale v základe vedľajším produktom nájdenia zmyslu života v práci (pre Boha) a ich asketizmus. Prvotní obyvatelia Ameriky boli kadejakí sektári s prísnou morálkou. Preto bola aj možná sloboda, hoci mali preto aj problémy,  to odvtedy, odkedy sa pojem slobody oddelil od spirituality.

Čože sú to u nás za prozápadní, ktorí sa vedia hlavne len prisať na kolektívny cecok a aj z mimovládok hlásať jedinú pravdu Západu? Veď vykazujú znaky boľševizmu  a onoho padlého východného myslenia, ktoré tak kritizujú. Pozor, je vžité, že to východ bol vždy dekadentný v zmysle prepychu a Západ práveže hlavne len za to dôležité, za poriadok, morálku, racionalitu.

No odkiaľže sa to vzala táto iracionalita, ktorá hlása, že už len samotným pridaním sa k bohatým budeme sami bohatí? Nechcem tu dehonastovať isté etnikum, ktoré žilo poväčšine príživnícky, lebo to sa môže stať hocikomu, ale môžem to vyjadriť ja neutrálne – prečo musíme byť len príživníkmi? Prečo nemôžeme byť Západní a napokon prečo klamete čo je Západ?

Západ dosiahol čo dosiahol rozvojom individuality, rozvojom Ja, spolu s osobnou zodpovednosťou. To ale nepadá z neba ako mana, ako nám to chcú naši iracionálni prozapádnici nahovoriť (no neplatí ich Putin?) Toto sa dosiahlo stáročným vývojom, kde dôležitú úlohu hrala aj tá kresťanská morálka, aj premena anglosaského egoizmu na slobodu Ja, ktorá už ale získali isté morálne mantinely. Inak povedané – anglosas podobne ako snáď už Indoeurópan dosahoval pokrok krotením zvieraťa v sebe.

A tak absolútne nemusím týchto okiadzačov Západu, ktorí sa naň zahľadeli iba ako dôchodca na akciu v Kauflande. Ešte je tu ale možnosť, že sú za svoje nezmysli dobre platení.
Ich vôbec nezaujíma tá technológia, ktorou sa dôjde k prosperite, práve naopak zavádzajú a klamú.

Oni nie sú ani tak prozápadní, ako skôr pro-konzumní, velebia devolúciu k zvieratám. Toto ale Západ nikdy nebol.

Autor: Jozef Kamenský, Slobodnyvyber.sk, Slovensko, TGM, Praha, ČR, 6.12.2018

Zdroj:

https://slobodnyvyber.sk/tak-budme-zapad/